Deň, keď zomrelo Ataturkovo Turecko

Je to paradox. Západní politici vyjadrujú podporu Erdoganovmu režimu pri odvrátení pokusu o vojenský prevrat. Nemôžu urobiť nič iné. Otázkou je, či si aspoň vo svojom vnútri uvedomujú, že tlieskajú na pohrebe sekulárneho štátu.

Že tlieskajú na pohrebe svojho bývalého spojenca. Keď som v noci na sobotu išiel spať, tak už bolo jasné, že situácia sa zo západného pohľadu nevyvíja dobre. Čudoval som sa, prečo pučisti ako prvý krok nezatkli úradujúceho prezidenta a vládu. Dnes je už jedno, či bol prevrat len amatérsky pripravený, alebo to bola šikovne vyprovokovaná pasca a spôsob, ako Erdogan zúčtuje so sekularistami.

Pozrime sa na dôsledky. Prvým bude vyčistenie dôstojníckeho zboru tureckej armády, súdnictva a strata ich štatútu strážcov sekulárneho štátu. Dostanú islamské vedenie a pevne sa postavia za svojho vodcu. Tým Turecko prestane hrať západné mimikry a potvrdí, že je islamskou krajinou.

Turecko, aké chcel Mustafa Kemal, zomrelo 16. júla 2016. Pri potlačení vzbury som si okamžite spomenul na Samuela Huntigtona. Vo svojej hlupákmi nepochopenej a odmietanej Zrážke civilizácii označuje štyri „rozpoltené“ krajiny. To sú také, ktoré sa bránia svojej civilizačnej príslušnosti a snažia sa pridať k inej. Huntington v roku 1996 ako rozpoltené krajiny menoval Rusko, Turecko, Mexiko a Austráliu. Prvé tri sa snažili priskočiť k Západu, Austrália ako špeciálny prípad sa prisúvala od Západu k Číne. Huntington o nich hovorí: „...Politickí vodcovia, ktorí majú tú aroganciu domnievať sa, že dokážu fundamentálne pretvoriť kultúru svojej spoločnosti, sú odsúdení k neúspechu. Aj keď môžu vniesť do svojej spoločnosti prvky západnej kultúry, nebude v ich silách permanentne potláčať alebo eliminovať základné prvky domácej kultúry... Politickí vodcovia možno tvoria dejiny, ale dejinám nedokážu uniknúť. Výsledkom ich snahy sú rozpoltené krajiny, nie krajiny, ktoré patria do západnej civilizácie...“

O dvadsať rokov neskôr musíme dať tomuto mužovi opäť za pravdu. Kým bol Západ silný, tak bol atraktívny. Postupujúci relatívny úpadok spôsobil, že Jelcin je na smiech a Ataturk zabudnutý. Rusko je ruské a Turecko islamské. Experiment sa skončil.

Čo bude nasledovať? Erdogan bude triumfovať. Doma sa z neho stane sultán bez opozície, dostane voľné ruky pri zúčtovaní so všetkými nepohodlnými, vrátane Kurdov. Voči Európe bude tvrdiť – a bude mať pravdu – že reprezentuje demokratickú vôľu krajiny. To, že táto vôľa je voči západu nepriateľská, je fakt, ktorý západným pomätencom márne vysvetľoval už Husní Mubarak, či Muammar Kaddáfi.

Skúsme si na moment predstaviť, ako bude prebiehať najbližšie stretnutie tohto nesmierne schopného muža s lídrami typu Merkelová či Hollande. Ako by v jeho situácii konali oni? Buď by plakali v pivnici, alebo okamžite emigrovali. Oni to vedia a on to vie tiež. Sledujme pozorne submisívnosť, s akou budú k Erdoganovi pristupovať a nečudujme sa im.

Pozorne budú tieto stretnutia sledovať aj sunitskí moslimovia. Erdoganova veľkosť a suverenita pri jednaní s neveriacimi psami im bude imponovať. Katar oficiálne, o chvíľu Saudi a trošku neskôr Egypťania budú jeho meno vyvolávať v uliciach. Recep nechá zmiznúť značku Islamského štátu a preberie najschopnejších a najmenej skompromitovaných veliteľov k tomu, aby uchvátil moc v Sýrii a Iraku. Tým sa stane najjednoznačnejším vodcom islamského sveta od čias Sulejmana I. Všetci moslimovia okrem Iránu sa za ním radi zoradia. Demokracia v tomto svete je vtip, potrebujú vodcu. A piatková noc ukázala, kto ním bude.

A čo Európa respektíve Európska únia? Kontinentálna Európa ostáva zovretá medzi vyhladovanou Afrikou, islamským Tureckom s druhou najsilnejšou armádou v NATO, nervóznym Ruskom. Bez Ameriky, ktorá svoju pozornosť presúva do Tichomoria, bez Británie s jej slušnou armádou. Ale zato s politikmi typu Juncker, Tusk, Schultz, Merkelová a Hollande na čele. Osobne mám trochu strach.