Ako vyliečiť EÚ? Povinnými referendami o zotrvaní

Neznášam súčasnú podobu Európskej Únie. Úprimne a z celého srdca. Zároveň sa považujem za lojálneho Európana. Tento kontinent mám rád a prial by som si, aby mal úspech v celosvetovej konkurencii. Čo s tým?

Čaká ma (politická) schizofrénia? Pre bruselský mainstream som jasný prípad človeka minulosti. Nacionalista, xenofób, nenávistník. Takto sú v posledných rokoch častovaní ľudia ako ja/my. Daňoví poplatníci, ktorí odovzdávajú viac ako 50% superhrubej mzdy štátu a potom platia ďalšie vysoké nepriame dane zo zvyšku. Aby si od predstaviteľov politickej elity mohli vypočuť, akí sú zaostalí, keď majú v niečom iný názor ako osvietenci z Bruselu.

Bolo obdobie, keď som si prial a dúfal, že EÚ sa rozpadne. Bolo to naivné. EÚ tu ostane, kým si rozpad nebudú želať Nemecko a Francúzsko. Nemci si ho neželajú z dobrých dôvodov, Francúzi sa vyjadrili pred pár dňami. Ostatné krajiny o Únii nerozhodujú, a to nemyslím v zlom. Proste na to nemajú váhu. Únia dokonca nenechala uniknúť aspoň z eurovej pasce ani neborákov Grékov, ktorých tým odsúdila na nekonečnú stagnáciu.

Rozmýšľam, prečo to tak je. Stále sú v nej – aj z môjho skeptického pohľadu - mnohé dobré veci. Fajn. Lenže je ešte Únia liečiteľná? Ako by sa dalo docieliť, aby sa s ňou ľudia zžili? So stáročiami národných dejín v hlavách, s vedomím toho, že Európan je len nadstavba Nemca, Francúza, Maďara či Slováka? Teda identita, ktorej je zákonite menej lojálny?

Mám nápad, ktorý je len fantáziou, ale mohol by zachrániť EÚ. Mohol by jej dodať demokratickú legitimitu a odstrániť z jej agendy hlúposti.

Pravidelné a povinné národné referendá o zotrvaní. Neodpadávajte! Viem, že v Bruseli po brexite neexistuje strašidelnejšia predstava ako ďalšie referendum. A nenavrhujem to len kvôli tomu, pokoj. Dovoľte mi záležitost rozvinúť.

Referendá by sa konali v nezvyčajne širokých intervaloch, každých 12 rokov. S tým že členské štáty by hlasovali v dvoch vlnách. Každých 6 rokov polovica únie. Predstavte si, že pán Juncker by namiesto svojich štyroch sterilných variant budúcnosti EÚ predstavil takéto niečo. A dodal, že prvá várka hlasovaní  prebehne v rokoch 2020 alebo 2022. To by bola pecka a facka všetkým euroskeptikom! Ukázalo by to, že únia sa svojich občanov nebojí a chce sa pýtať na ich názory. Znak obrovského sebavedomia. V Taliansku Beppe Grillo, vo Francúzsku Marine, v Holandsku Willders by boli v tom momente bez agendy.

Lenže to nie je všetko. Zjednodušilo by to existenciu Lisabonskej zmluvy. Podobné násilné hlasovania ako to o kvótach v roku 2015 by buď nenastalo, alebo by si všetci boli vedomí prípadných rizík. Pri neustálych zmenách pravidiel fungovania je to zároveň hlboko demokratické pravidlo. Veď si porovnajme ako vyzerala únia v roku 2003 pri slovenskom referende a ako vyzerá teraz. Je drzosť odvolávať sa na vtedajšie hlasovanie pri podpore EÚ rozhodnutí v roku 2017. Trefne sa to označuje slovami demokratický deficit.

Podobne nastavené pravidlá by Európu zjednotili. Každých 6 rokov by dostala novú šťavu a impulz. Nepochybujem, že drvivá väčšina referend by skončila hlasovaním za zotrvanie. Bez ohľadu na to, že by sa v každom riešila aj domáca politika a domáce problémy dotyčných krajín. Voliči nie sú hlúpi.

Politici v Bruseli by dostali dosť času na vážne rozhodnutia. Dvanásť rokov je dostatočný čas na to, aby realizovali strednodobé a načali dlhodobé plány. Nemali by stále za zadkom ďalšie voľby. Zároveň by ale vedeli, že keď začnú blbnúť, tak ich vlastní obyvatelia ľahko vrátia do reality. Česká sťažnosť na smernicu o držbe zbraní. Rôzne únijné genderové šialenstvá v konfrontácii s poľským alebo írskym katolicizmom. Nič z toho by sa ani nedostalo do programu. Dnes sa Brusel nebojí, nemá žiadny účinný vyvažovací mechanizmus, vďaka ktorým americká ústava pretrvala 240 rokov.

Ja viem, je to len fantázia, naspäť na Zem. Ale neznie to celé dobre?

(17. 5. o 9:05 bol editovaný posledný odstavec)