Film vrcholí. A ja?

Bolo im spolu zväčša smutne. Nerozumeli si, každý žil pre niečo iné - ona pre rodinu, on pre prácu, netolerovali jeden druhého. Spájala ich núdza - byť spolu kvôli deťom.

Odkedy som vnímala, čo dospeláci okolo mňa hovoria a cítila z ich slov a konania emócie, vzťah mojich rodičov si pamätám ako... prázdny. Mali (snáď aj majú) sa radi. Ale v ich spolužití chýbali prejavy lásky, úsmev, pohladenie, istota, že sú na svete jeden pre druhého. Namiesto toho roky mlčali. Najprv som to nechápala a neskôr som mala potrebu to meniť.

V hlave mi beží film.

V noci sa budím a v obývačke na stole vidím list od mamky. Som príliš malá na to, aby som chápala a tak sa ľakám, lebo mamka nie je doma. Je vôbec možné, aby od nás odišla? Nie...

Ani tatko by nás neopúšťal, keby mal radšej život. Ten rodinný. Keby ho vedel žiť.

V ďalšej scéne vidím nás – tri baby, v starom, ale obľúbenom domčeku, v ktorom sme trávili letá. Tatko prichádza každý druhý večer, donesie nejaké ovocie, povie pár slov. A ráno ide do práce. Začínam vnímať, že s nami reálne žije veľmi málo. Domček je len 8 km od nášho bydliska a predsa sme v inom svete.

Zatiaľ posledná dovolenka v našich obľúbených Vodiciach. Bez mamky... S ňou pôjdeme neskôr do Paríža. Tatko je s nami prvýkrát sám súvislo počas piatich dní. Nie je to pre ňho jednoduché. A ani pre nás. Volám ho pozorovať hviezdy a skríkne na mňa, že on to nepotrebuje. V tme morských vĺn pod tými hviezdami plačem. Nerozumie nielen mamke, ale ani mne...

Strih.

Film vrcholí. Zobúdzam sa ráno na internáte s myšlienkou, že sú rozvedení. O polnoci mi s plačom volala sestra, že sa pohádali. Nezvládol to. Po dvadsiatich dvoch rokoch zväčša smutného manželstva stačilo sudcovi desať minút, aby rozhodol. Niekoľko rokov trvalo mamke, kým sa ona rozhodla podať žiadosť. A neviem, koľko rokov bude trvať tatkovi, kým pochopí, prečo sa to všetko udialo.

A ja?

Snaha o usporiadanie mojich myšlienok má pomaly dĺžku, ktorá začne čitateľa nudiť. A ja stále neplačem. Cítim... prázdnotu (rovnakú, akú som odmalička vnímala vo vzťahu rodičov)!

Rozviedli sa! Rozviedli sa! Rozviedli sa! Rozviedli sa... opakujem si dookola už druhý deň a... nič!

Celý svoj život som bojovala za to, aby oni dvaja nebojovali proti sebe. A teraz, keď je po všetkom (na papieri, prakticky to ešte chvíľu potrvá), som 200 km ďaleko od toho pekla a hovorím si – prečo nič necítiš?

Na spolužití mojich rodičov som videla, ako by nemal vyzerať partnerský život. Ale napriek tomuto negatívnemu príkladu, dokázali mňa a moju sestru vychovať obdivuhodne.

Už viem – cítim vďačnosť. Mali 20, keď som sa narodila a nedokázali zmeniť svet (to sú moje plány v 20), ale zmenili môj život a život mojej sestry. Obetovali svoj súkromný život, akúkoľvek nádej na skutočnú lásku, na vzťah plný tolerancie a úcty. Tatko nám vždy dal všetko, čo mohol. A mamka nám dala priateľstvo a svoj čas, skúsenosti – tiež všetko. Obaja dali svoju lásku nám – mne a sestre. Aj vďaka nim mám dnes pocit, že môžem všetko.

Želám si, aby rovnaký pocit mali moje dva veľké vzory – mama a otec. Keď budú žiť oddelene...