Čas na dýchanie? Nie je.

Milovaný priateľ mi jedno obyčajné ráno pri raňajkách povedal: "Všimni si, čo cítiš, keď sa zhlboka nadýchneš, keď vyjdeš von." Von bolo v to obyčajné ráno asi -5 stupňov. Pozrela som naňho trochu nechápavo a s kúskom zvedavosti. Čo asi môžem cítiť? "Prednáška začína presne o päť minút. Letím, maj krásny deň," zakričala som vo dverách a zbehla dolu schodmi.

„Vo vzduchu cítiť chlad!“ Povestná veta slávneho Leonarda DiCapria vo chvíli, keď sa Titanic blížil k ľadovcu, ale nikto o tom ešte netušil. Vo filme vyznieva trochu komicky...

„Vo vzduchu cítiť chlad,“ napadlo mi, keď som sa ráno zhlboka nadýchla. Skúšam to druhýkrát a pľúcami zas prechádza len vtieravý, výrazne studený vzduch. „Prečo mi hovoril, aby som sa zhlboka nadýchla, nie je na tom veľa príjemného,“ premýšľam o úlohe od priateľa, ktorú mi zadal pri raňajkách.

Na zastávke stojí električka. Pohla sa skôr, než som začala utekať. Po pár sekundách však prichádza ďalšia. Teraz už bežím, aj tak už idem neskoro. Na univerzite si človek ľahko zvykne na to, že  škola začína o desiatej alebo o dvanástej, či dokonca o šiestej večer. A náhle v piatom ročníku zistíte, že na ôsmu to nejde, nech sa snažíte, ako viete.

Vzhľadom k mojej kondičke, otváram v snahe stihnúť električku pusu. Slávna veta „vo vzduchu cítiť chlad“ nadobúda akýsi iný zmysel. Alebo možno len hlbší, chladnejší. V skutočnosti už ale vôbec nepremýšľam o tom, že je mi zima. Nesústredím sa na dýchanie. Nehľadám nič poetické na zime, ani na vzduchu, ktorý mi s každým nádychom vchádza do tela. Hľadám akurát miesto vo dverách električky, aby som nemusela čakať na ďalšiu, keď už som si to ráno vychutnala zhlboka!

Som vnútri. Teplo. Desiatky ponáhľajúcich sa ľudí. Tisíce myšlienok. Žiadna už nesmeruje k tomu, čo som cítila pri prvom dnešnom nádychu na čerstvom vzduchu. Smerujú skôr k tomu, čo všetko ešte ucítim, keď nebudem stíhať odškrtávať zoznam s vecami, čo čakajú na vybavenie.

Ach ako mrháme obyčajnými okamihmi! Už ani pocítiť dýchanie nemáme čas.