Sú evanjeliá pravdivým obrazom Ježiša?

Často sa stretávam s argumentmi, že evanjeliá nie sú hodnoverné, lebo boli napísané tak dlhú dobu po udalostiach, že nevyhnutne muselo dôjsť ku skresleniu faktov a nakopeniu legiend.

Aj známy propagátor ateizmu Richard Dawkins tvrdí, že: „"Učení teológovia už v 19. storočí takmer jednoznačne dokázali, že evanjeliá nie sú spoľahlivým popisom skutočných udalostí." ďalej dodáva, že " Všetky boli napísané dlho po Ježišovej smrti." ⁽¹⁾

Ako to teda naozaj je? V článku chcem odpovedať na tieto tri otázky:
1. Kedy boli napísané evanjeliá?
2. Kto je ich autorom?
3. Sú spoľahlivým popisom Ježišovho života a služby?

Kedy boli napísané evanjeliá?
Odpovedať na túto otázku nie je ľahké, keďže origináli evanjelií sa na nám nezachovali. Učení teológovia Tübingenskej školy v 19. storočí, na ktorých sa odvoláva Richard Dawkins, tvrdili, že evanjeliá boli napísané až v druhom storočí. Avšak v roku 1934 bol objavený takzvaný Rylandský papyrus, na ktorom bol fragment evanjelia podľa Jána. Odborníci na papyrusy datovali dobu jeho vzniku do obdobia v rokoch 90-150n.l. Tento objav priviedol učencov k jednotnému názoru, že evanjeliá museli byť napísané už v prvom storočí.
Väčšina historikov sa prikláňa k názoru, že ich napísali niekedy po roku 70 n.l. Dôvodom, prečo sa rozhodli pre tento dátum je ten, že v tomto roku bol dobitý Jeruzalem a zničený chrám – presne tak, ako to Ježiš predpovedal. Samozrejme, že nemôžeme očakávať od ateistických historikov, že uveria tomu, že išlo naozaj o proroctvo a nie o dodatočné konštatovanie udalostí.
Ale kresťania, ktorí veria, že Ježiš naozaj dokázal predpovedať udalosti, by nemali mať problém uveriť, že evanjeliá boli napísané omnoho skôr ako v roku 70 n.l., už aj z toho dôvodu, že ani jeden evanjelista neuvádza poznámku, že toto proroctvo sa naplnilo. Navyše máme iné indície, ktoré by nás mali priviesť ku skoršiemu datovaniu ako v roku 70.
Kniha Skutkov totiž končí Pavlovým príchodom do Ríma. Vôbec nespomína požiar v Ríme a následné prenasledovanie kresťanov za vlády Nera. Dôvodom môže byť to, že kniha už bola v čase týchto udalostí pravdepodobne dopísaná, čím sa dostávame k dátumu vzniku pred rokom 64.
Lukáš však napísal aj evanjelium podľa Lukáša a kniha Skutkov je až druhá kniha v poradí, takže evanjelium musí byť ešte mladšie ako kniha Skutkov.
Navyše historici predpokladajú, že evanjelium podľa Marka je staršie ako Lukášovo evanjelium a preto máme dobrý dôvod akceptovať hypotézu, že synoptické evanjeliá (Matúš, Marek a Lukáš) boli napísané na prelome 50 -tych a 60 – tych rokov, teda asi  30 rokov po Ježišovom ukrižovaní a zmŕtvychvstaní.
Ak by však mali pravdu učenci, ktorí ich datujú do obdobia 40 či 50 rokov po Ježišovom pozemskom pôsobení, stále je to v porovnaní s inými starovekými dokumentmi nie dlhá doba. Dokonca aj v dnešnej dobe historici neraz zrekonštruujú historické udalosti na základe výpovedí svedkov, hoci sa udiali pred vyše 50 rokmi.
Uvádzam porovnanie evanjelií s dokumentmi, ktoré opisujú život iných náboženských vodcov:
Prvé písomné správy o Budhovi boli napísané 500 rokov po jeho smrti, dovtedy sa šírili ústnym podaním.
Prvý Mohamedov životopis napísali 120 rokov po jeho smrti.

Kto sú autori evanjelií?
Dôležité je nielen to, kedy evanjeliá napísali, ale aj to, či máme svedectvo z prvej ruky.
Tradícia tvrdí, že autormi evanjelií boli Ježišovi učeníci Matúš a Ján, ďalším autorom bol Marek, ktorý bol tlmočníkom učeníka Petra a nakoniec Lukáš, ktorý bol spoločníkom Pavla na jeho cestách a v úvode svojho evanjelia uvádza, že prv ako napísal evanjelium, dôkladne sa na všetko povypytoval očitých svedkov Ježišovho pôsobenia.
Keď však čítate evanjeliá, zistíte, že sú anonymné. Odkiaľ teda vieme, že autormi boli Matúš, Marek, Lukáš a Ján?
Tradícia vždy pripisovala autorstvo týmto mužom a prvé zmienky o tom máme v dielach cirkevných otcov z 2. storočia.
Papius okolo roku 125 napísal, že Marek presne a starostlivo zaznamenal všetko, čo Peter videl a dal si záležať na tom, aby neurobil žiadnu chybu a neprijal žiadne falošné tvrdenie.
Potom Ireneus, žiak Polykarpa, ktorý bol zase žiakom apoštola Jána okolo roku 180 potvrdil tradované autorstvo týmito slovami: “Matúš šíril evanjelium medzi Židmi v ich vlastnom jazyku, kým Peter a Pavol kázali evanjelium v Ríme a založili tam cirkev. Po ich odchode (to je po smrti za vlády Nera v roku 64) sám Petrov učeník a tlmočník Marek nám zanechal podstatnú časť Petrovho kázania v poznámkach. Lukáš, Pavlov spoločník, usporiadal do knihy evanjelium kázané svojim učiteľom. Potom Ján, učeník Pánov, ktorý tiež spočíval na jeho hrudi, sám napísal evanjelium, kým pobýval v Ázijskom Efeze.” (2)
Nikdy neboli o autorstve evanjelií pochybnosti, nemáme žiadne ranné záznamy, že by sa počítalo aj s niekým iným ako možným autorom. Napriek tomu mnohí učenci tradované autorstvo spochybňujú. Prečo však nie sú rovnako kritickí ku iným starovekým dielam?
V praxi totiž platí, že za autora sa vždy považuje ten, kto sa za neho vyhlasuje, alebo koho podľa tradície za autora pokladajú. Preto ak chce niekto v dnešnej dobe autorstvo spochybniť, bremeno dôkazu je na ňom. Myslím si, že tradované autorstvo doložené v dielach cirkevných otcov z 2. storočia by malo mať pomerne veľkú váhu.
Zaujímavým faktom je aj to, že keby si autorstvo evanjelií vymysleli, s najväčšou pravdepodobnosťou by im dali dôveryhodnejšie mená, napríklad bolo by to evanjelium podľa Petra, či Tomáša. Presne toto sa totiž dialo, keď vznikali v 2. a 3. storočí apokryfné evanjeliá – aby vyzerali dôveryhodnejšie nazvali ich evanjelium podľa Tomáša (hoci Tomáš bol vyše sto rokov po smrti), Filipa a iných váženejších postáv.
Skutoční autori kanonických evanjelií s výnimkou Jána veľkú prestíž nemali. Marek a Lukáš ani neboli Ježišovi učeníci a Matúš ako bývalí vyberač daní mal hneď po Judášovi najhoršiu povesť. To, že evanjeliá napísali buď priamo Ježišovi učeníci, alebo ľudia, ktorí s nimi boli v kontakte pridáva na ich dôveryhodnosti
Ale aj tak si mnohí kladú otázky, či Ježišove slová nejako časom neskreslili.

Sú evanjeliá spoľahlivým popisom Ježišovho života a služby?
Niektorí kritici Biblie tvrdia, že evanjeliá vôbec nemusia spoľahlivo zaznamenávať Ježišove slová, lebo boli napísané niekoľko desaťročí po udalostiach, ktoré opisujú.
Veď veľakrát si nepamätáme čo sa udialo pred týždňom, nie to ešte pred štyridsiatimi rokmi.
Všetci dobre poznáme hru na šuškanú, kedy niekto pošušká niekomu vetu, ten ju pošušká ďalej a na konci je z toho úplne iná veta. To isté platí pri klebetách – ako kolujú, úplne sa pozmení ich obsah.
Avšak prv ako človek evanjeliá odmietne ako nespoľahlivé, mal by zvážiť tieto fakty:
V prvom rade nemôžme prirovnať šírenie Ježišových slov ku hre na šuškanú, kde je vtip v tom, že niekto zle počul a preto vetu skomolil. Prečo? Lebo Ježišove slová sa nešírili tak, ako sa šíria klebety, že niekto niekomu bez svedkov niečo povedal, ten to bez prítomnosti svedkov posunul ďalej až sme sa dopracovali ku finálnej verzii, ktorá tvrdila niečo úplne iné ako povedala prvá osoba.
Skúste sa zahrať hru na šuškanú týmto spôsobom: Niekto povie dlhú vetu, alebo niekoľko viet. Iný to má zopakovať v prítomnosti ostatných, ktorí ho počúvajú a prípadné chyby opravia. Potom to zopakuje ďalší a ďalší. Viete, čo sa stane na konci? Nielenže konečná verzia sa nebude líšiť od pôvodného výroku, ale všetci zúčastnení to budú vedieť naspamäť a to aj ak sa ich na ten výrok opýtate po dlhšej dobe. A presne takto sa šírili Ježišove slová.
Ježišovi učeníci sa pravidelne schádzali, pripomínali si Ježišove slová a učili ich ďalších ľudí.

Tým sa dostávame k druhej námietke a síce, že veľakrát si nepamätáme, čo sa udialo včera, nie to ešte pred rokmi. Ale sú zážitky, ktoré si ľudia pamätajú aj po mnohých desaťročiach, obzvlášť, ak ich často rozprávajú. Evanjeliá boli napísané v čase keď Ježišovi učeníci boli starí muži. Nezriedka významný starý muž začne písať svoju autobiografiu keď má 70 rokov. Chcete povedať, že jeho spomienky z detstva a mladosti nie sú hodnoverné?
Niekto môže namietať: Ak prvým kresťanom záležalo na tom, aby Ježišove slová nikto nepozmenil, prečo Ježišove výroky nedali hneď na papyrus a zaťažovali sa ústnym podaním? Veď dobre vieme aká je ústna tradícia nespoľahlivá.
Bola taká doba, že väčšina informácií sa šírila ústnym podaním a od žiakov sa vyžadovalo aby si učiteľove slová zapamätali presne. Preto mali ľudia v tej dobe vytrénovanú lepšiu pamäť. Odmalička požadovali do svojich detí aby si dlhé úseky textu pamätali naspamäť. Preto pre Ježišových učeníkov nemalo byť problémom zapamätať si Ježišove slová pomerne presne zvlášť keď to nestálo na pamäti jednotlivca, ale pamäti skupiny ľudí.
Navyše Ježiš veľa rozprával v podobenstvách a príbehoch, ktoré sa dajú ľahko zapamätať.
A veci, ktoré učeníci desaťročia vyučovali ústne, na sklonku života napísali do evanjelií. Keďže evanjeliá boli napísané ešte počas života očitých svedkov Ježišovho života, neobstojí argument, že nasledujúce generácie Ježišove slová pozmenili.
A za zváženie stojí aj skutočnosť, že Ježišovi učeníci vyučovali verejne, často aj v prítomnosti nepriateľsky naladených poslucháčov. Ak by prekrúcali fakty, alebo Ježišove slová, ich protivníci by na to určite upozornili.

Keďže knihy Novej Zmluvy napísali buď apoštoli, ktorí s Ježišom tri roky chodili alebo ľudia, ktorí osobne poznali jeho učeníkov, navyše ich napísali ešte  počas života očitých svedkov Ježišovho pôsobenia, môžme mať istotu, že sú v nej naozaj  hodnoverne zaznamenané Ježišove slová a skutky.

Poznámky:
1. Dawkins, Richard: Boží blud : přináší náboženství útěchu, nebo bolest?, z anglického originálu přeložila Zuzana Gabajová]. Praha : Academia, 2009. s. 114
2. Irenaeus, Adversus haereses 3.3.4