Niekedy sa ma ľudia pýtajú: Prečo by sme mali veriť, že Ježiša nasledovali zástupy, vyhlasoval sa za božieho syna, uzdravoval chorých, vyháňal démonov, utíšil búrku bol ukrižovaný a nakoniec vstal zmŕtvych?
Veď mytologický hrdina Herakles tiež oplýval nadprirodzenou silou. Aj snehulienka vstala z mŕtvych a život princa sa vďaka tomuto faktu zmenil, rovnako ako život Ježišových učeníkov. Veríš pravdivosti príbehov o Heraklovi či Snehulienke?
Tento argument je rovnaký ako keby sa ma opýtali, či beriem Plutarchove alebo Suetoniove životopisy (v ktorých sú aj správy o nadprirodzených javoch či skutkoch) rovnako vážne ako grécke báje.
Odpoveďou je, že nijaký historik nepristupuje k literárnym dielam, ktoré majú žáner biografie rovnako ako ku mytologickým príbehom (ktoré ale často majú reálne historické jadro) a už vôbec nie ako ku rozprávkam.
Aký to má súvis s evanjeliami? Evanjeliá sú v prvom rade životopismi Ježiša a ich autori s najväčšou pravdepodobnosťou netušili, že raz budú súčasťou Biblie. To, že sú podľa žánru životopismi, vieme z viacerých dôvodov. Lukáš bol autorom evanjelia, ktoré zachytáva slová a skutky Ježiša a napísal aj knihu o dejinách prvej cirkvi, v ktorej podrobne opisuje najmä misijné cesty apoštola Pavla. Túto dejepisnú knihu pomenovali Skutky apoštolov. V úvode svojho evanjelia Lukáš píše, že sa na všetko dôkladne povypytoval očitých svedkov a odvoláva sa na to, čo už o Ježišovi počuli a vedeli, teda na ústna tradíciu a svedectvo očitých svedkov. Lukáš totiž nebol učeníkom Ježiša, bol spoločníkom Pavla na jeho cestách a preto v knihe Skutkov prechádza do rozprávania v 1. osobe. Učeníkom Ježiša nebol ani autor evanjelia podľa Marka. Sprevádzal Pavla na misijnej ceste na Cyprus, ale potom sa rozišli, pripojil sa k Petrovi, bol jeho tlmočníkom a vo svojom evanjeliu zachytil to, čo mu rozprával Ježišov učeník Peter. Evanjelisti Matúš a Ján boli Ježišovými učeníkmi, takže v ich prípade máme svedectvo z prvej ruky.
Narozdiel od mytológie, či rozprávok, sa v evanjeliách a najmä Skutkoch uvádzajú mená rímskych cisárov, úradníkov, geografických miest a niektoré udalosti, ktoré zachytili aj iní historici a potvrdili archeologické nálezy. Je pozoruhodné s akou presnosťou Lukáš uvádza tituly úradníkov, ktoré sa často menili. Tento fakt je dôkazom, že kniha bola napísaná krátko po udalostiach, lebo človek, ktorý nemal prístup ku archívom by si sotva mohol vygoogliť aký titul a meno mal napríklad úradník na Cypre pred päťdesiatimi rokmi a už vôbec sa nedostane k menám desiatok ďalších ľudí, roztrúsených po území rímskej ríše. Jediným vysvetlením je, že na tých miestach v tej dobe naozaj bol. Ak bol Lukáš presný vo veciach, ktoré si overiť vieme, je vysoko pravdepodobné, že bol rovnako presný vo veciach, ktoré si overiť nevieme.
Všetci, ktorí sa mi posmievajú, že sa odvolávam na nejakú svätú knihu, si neuvedomujú, že evanjeliá a Skutky sú v prvom rade historickými knihami. Biografia napísaná v priebehu jednej či dvoch generácií po udalostiach, sa vo všeobecnosti považuje za historicky spoľahlivý zdroj.
Tí, ktorí dávajú väčšiu váhu apokryfným evanjeliám (to sú tie, ktoré sa do Biblie nedostali aj preto, lebo boli napísané o dvesto a viac rokov neskôr), sú zaujatí. Evanjeliá sú najranejším a najlepším historickým zdrojom o Ježišovi. Každý seriózny historik, ktorý chce zrekonštruovať pravdivý historický portrét Ježiša, musí ísť v prvom rade do týchto kníh.
Niektorí namietajú, že pisatelia evanjelií boli zaujatí. Jasné že boli zaujatí. Kto nie je? Aj Platón písal o Sokratovi a ako jeho žiak bol zaujatý. Čo ak práve preto, že si Ježiša veľmi vážili, dali si mimoriadne záležať na tom, aby jeho slová zachytili presne?
Avšak hlavným dôvodom, prečo sú niektorí historici ku evanjeliám upodozrievaví a pristupujú k nim takmer ako ku mytologickým knihám, je ten, že Ježiš v nich nie je obyčajný človek. Koná množstvo nadprirodzených zázrakov a zavŕši to tým, že sám vstane z mŕtvych. Iste, ak nejaký historik nepripúšťa možnosť existencie Boha a nadprirodzena, odmietne tieto správy ako nepravdivé. Ale potom sa musí vysporiadať s otázkou, ako je možné, že rovnakého Ježiša opísali aj jeho nepriatelia. V Talmude sa píše, že Ježiš bol čarodejník, ktorý praktikoval mágiu, teda Židia, ktorí v neho neuverili, potvrdzujú, že konal nadprirodzené skutky, ale robil to pomocou temným sil. V Talmude nepíšu: „Kresťania tvrdia, že Ježiš robil zázraky, ale v skutočnosti nič také nerobil.“ Naopak, potvrdzujú jeho povesť divotvorcu.
Ako sa s tým má vysporiadať nezaujatý historik ak nechce vnášať nadprirodzené do histórie? Nemusí napísať, že Ježiš uzdravoval chorých a vstal z mŕtvych. Stačí ak napíše, že jeho súčasníci o ňom tvrdili, že konal nadprirodzené skutky a jeho nasledovníci hlásali, že vstal z mŕtvych.
