Feministky z Gillette bojujú proti tučnote fóbii (fat phobia).

Keď sa tvorcovia reklamy od Gillette rozhodli zaútočiť na „toxickú“ mužnosť, myslela som si, že už hlbšie klesnúť nemôžu.

Oni sa však rozhodli ďalej stavať do role bojovníkov za sociálnu spravodlivosť a za utláčané menšiny a prišli s najnovšou reklamou, ktorá má bojovať proti tučnotefóbii.

Do reklamy umiestnili morbídne obéznu modelku.

Táto reklama opäť viedla k negatívnym komentárom, z ktorých najsmutnejšie boli vyjadrenia rodinných príslušníkov, ktorí predčasne prišli o svojich blízkych práve kvôli obezite, čo tvorcov reklamy len utvrdilo v tom, že je správne bojovať proti tučnotefóbii.

Takže popri xenofóbii, transfóbii, islamofóbii..... nám pribudol nový termín fat fóbia.

Keďže obezita je niečo s čím bojujem od detstva, mám výhodu, že sa k tomu môžem vyjadriť bez toho, aby ma niekto mohol obviniť zo šírenia tučnotyfóbie. Už som bola obvinená z veľa vecí, napríklad zo šírenia islamofóbie (pravdepodobne preto „tolerantní“ ľavičiari vybavili zablokovanie môjho konta po masakre na Novom Zélande, ale administrátorov som presvedčila, že som nikdy nešírila nenávisť k moslimom, len som kritizovala islam a terorizmus). Iní ma obvinili, že šírim transfóbiu, lebo som sa vyjadrila, že ak sa biologický chlapec cíti ako dievča, treba ho poslať na psychoterapiu a nie preoperovávať atď.

Skrátka univerzálna taktika ľavičiarov je nie diskutovať o probléme, ale oponenta obviniť z fóbie či nenávisti. A ku takémuto spôsobu diskusie vedú neomarxistickí profesori svojich študentov na univerzitách. Tu je dôkaz.

Čo je to tučnotofóbia?

Ak nám chcú tvorcovia reklamy povedať, že nemáme tučných ľudí diskriminovať, nenávidieť, či šikanovať, tak s nimi súhlasím. Ako dieťa som bola extrémne obézna a zažila som na vlastnej koži šikanu a nebolo to nič príjemné. Keby moje deti šikanovali obéznych spolužiakov, veľmi prísne by som ich za to potrestala. V tých kritických príspevkoch ku reklame nikto nevyzýval k fyzickému násiliu voči tučným ženám, len kritizovali obezitu ako niečo, čo sa nemá oslavovať.

Feministky zašli omnoho ďalej ako ku výzvam, nech nikto obéznym ľuďom neubližuje  – oni tučnotu oslavujú. Ukazujú nápisy: „Milujem svoje tučné telo“ a snažia sa presadiť obézne modelky ako alternatívny ideál krásy. Snažiť sa môžu koľko chcú, prírodu neoklamú. Je vedecky dokázané, že mužom sa páči, keď má žena užší obvod pása ako bokov a preto morbídna obezita pre väčšinu mužov nie je príťažlivá.

Nikdy som svoju tučnotu neoslavovala a keď už sa mi v puberte rodičia moc do stravovacích návykov nestarali, podarilo sa mi schudnúť, ale nadváha je niečo s čím bojujem celý život. Neoslavujem túto slabosť, práve naopak – bojujem proti nej (aj keď nie dostatočne, lebo ináč by som už ten problém nemala). Keďže viem, aké je ťažké zbaviť sa návykov získaných v detstve, zaumienila som si, že nedopustím, aby boli moje deti tučné. Pri dcére to nebol problém, ale syna som viac krát musela obmedzovať. Je to síce trošku pokrytecké, keďže som mu sama nešla príkladom, ale stále to bolo lepšie ako keby som ho nechala nekontrolovane pribrať. Často dcéru chválim za jej štíhlu vyšportovanú postavu. Trpím teda tučnotofóbiou?

Strach z obezity nie je niečo iracionálne, ale je to strach oprávnený. Je lekársky dokázané, že táto nemoc vedie ku cukrovke, srdcovocievnym chorobám, rakovine, bolestiam chrbtice …. a predčasnej smrti.

Je teda správne povzbudzovať tučné ženy k tomu, že sú krásne také, ako sú? Nemali by sme ich radšej povzbudzovať k tomu, aby schudli?

Ja trpím viacerými fóbiami. Napríklad nikdy som nesadla za volant pod vplyvom alkoholu, lebo trpím jazdapodvplyvomalkoholufóbiou. Nikdy som neokúsila nijakú drogu, lebo som bála toho, že by sa zo mňa mohla stať narkomanka. Trpím teda narkotikofóbiou. A mohla by som vymenovať ďalšie fóbie, vďaka ktorým je môj život lepší.

Mojim problémom nie je tučnotofóbia, ale nedostatok tučnotofóbie, ktorá by prevážila lásku ku sladkostiam.

Kam až Gillette zájde? Ktorú „utláčanú“ menšinu začnú ochraňovať nabudúce?

Zavedieme aj pojmy nikotínofóbia, aby sme neurazili city fajčiarov?

Zavedieme aj pojem narkotikofóbia, aby sme neurazili city narkomanov?

Keď už môžu dať do reklamy extrémne obéznu modelku, čo tak dať nabudúce do reklamy nejakú anorektičku, aby sme bojovali proti anorexiofóbii?

Týmto ľavičiarskym bojovníkom za práva utláčaných vôbec nejde o tých, za ktorých údajne bojujú, ináč by ich nepovzbudzovali v tom, aby pokračovali v životnom štýle, ktorý ich zabíja. Ide im len o budovanie imidžu bojovníkov proti fóbii, rasizmus, sexizmu a iným izmom.

Filozofia neomarxistov je neuraziť city druhých a všetko, čo niekoho uráža, sa označuje za „hate speech“. Preto urazené feministky, ktoré si nechcú priznať že majú problém s nesprávnymi stravovacími návykmi, radšej vykrikujú ako ich svet nenávidí.

Ja sa radšej budem obklopovať ľuďmi ako manžel, ktorý mi prísne povie: „Zase si dávaš cukor do kávy?“, či dcéra, ktorá ma zahriakne: „Ty chceš zjesť tú čokoládu? Veď sa na seba pozri!“, lebo viem že týmto ľuďom, ktorí urážajú moje city, na mne skutočne záleží.

Ktosi povedal: Ak chceš nahnevať normálneho človeka, klam mu. Ak chceš naštvať ľavičiara, povedz mu pravdu.