Dokumentárny film o záchrancoch Židov.

Keď ma syn zachránenej Židovky požiadal o pomoc pri tvorbe filmu o záchrancoch svojej matky, ani chvíľu som neváhala. Bola som si istá, že tento projekt ma mimoriadne obohatí a inšpiruje.

Cieľom filmu nemalo byť len porozprávať príbeh záchrany jednej rodiny v čase holokaustu, ale aj vyriešiť záhadu, prečo sú  niektorí ľudia nesmierne krutí a iní výnimočne obetaví, hoci mnohokrát pochádzajú z rovnakého prostredia. Preto aj film dostal výstižný názov Záhada Trnovských.

Júlia a Ján Trnovskí počas vojny ukryli niekoľko židovských rodín. Dnes už 95 ročná pani Ruženka Gesundheit bola vtedy mladým dievčaťom. Jej rodina po vypuknutí druhej svetovej vojny utiekla z poľského Krakova a bývali u príbuzných v Humennom na východnom Slovensku. Odtiaľ deportovali jej sestru na údajné práce do koncentračného tábora. Nikdy viac svoju sestru nevidela. Až po vojne sa dozvedeli, že nacisti ju zavraždili tri mesiace po príchode do tábora smrti.

Keď sa všetci Židia museli vysťahovať z východného Slovenska, prišli do Liptovskej Ondrašovej, kde sa ubytovali u manželov Trnovských. Spočiatku tam bývali legálne, neskôr sa museli ukrývať. Po vypuknutí povstania prišli na Slovensko Nemci a už to bolo tak nebezpečné, že sa báli ostať v dome. Utiekli do hôr a ukryli sa v kolibe. Dúfali, že vojna sa čoskoro skončí. Lenže vojna sa ťahala mesiace a keď sa v novembri citeľne ochladilo, bolo jasné, že tam nemôžu prežiť. Kúriť nemohli, aby ich dym neprezradil a v mrazoch nepomôžu ani teplé periny. Tak sa ženy rozhodli vrátiť k Trnovským s prosbou, či ich prijmú späť do svojho domu. Nielenže ich s radosťou privítali, ale na druhý deň sa Ján pobral na kolibu a prosil otca rodiny, nech ide naspäť k nim, lebo zamrznú, ale on odmietol. Nechcel ho totiž ohroziť. Dobre vedel, že ak ich Nemci objavia, postrieľajú všetkých v dome. A pri mužoch sa dá ľahko dokázať, že sú Židia. Preto mu Ján povedal tie isté slová z Biblie, ktoré povedala Rút svojej svokre: „Nenúť ma opustiť ťa a odísť od teba. Tvoj ľud je mojím ľudom a tvoj Boh je mojím Bohom. Kam pôjdeš ty, pôjdem aj ja. Kde zomrieš ty, zomriem a ja.“ Tieto slová ho presvedčili vrátiť sa do domu. Na druhý deň Nemci objavili Židov, ktorí zostali v kolibe (hľadali totiž partizánov) a všetkých postrieľali. Svedčil o tom jeden z nich, ktorý prežil preto, lebo sa práve nenachádzal vo vnútri a ukryl sa.

Po návrate do domu Jána a Júlie sa Židia väčšinu dní ukrývali v pivnici a nikdy nevedeli, či sa dožijú nasledujúceho dňa. Vnučka Alena to opísala týmito slovami: Spomínam si na jednu príhodu, ktorú mi rozprávala stará mama. Nemci často využívali chlapov alebo mladých chlapcov z dediny, ktorí nebojovali na fronte, na rôzne práce, napríklad na kopanie zákopov, chystanie dreva, odvážanie materiálu do hory a podobne. Chodili preto po domoch, brali chlapov a zhromažďovali ich potom v strede dediny. Nebezpečenstvo preto hrozilo nielen od Nemcov, ale aj od domácich, miestnych ľudí, medzi ktorými bolo veľa udavačov, ktorí za malú odmenu dokázali zradiť aj vlastnú rodinu. Aj keď mali Židia v našom dome vopred pripravené miesta, kde by sa mohli v prípade nebezpečenstva skryť ( pivnica, miestnosť so zemiakmi, kúpeľňa) aj vopred dohovorené znamenia (spev, búchanie), stalo sa, že aj tieto bezpečnostné opatrenia zlyhali. Jedného dňa nečakane zastal v kuchynských dverách nemecký vojak s tým, že prišiel po chlapov, aby išli Nemcom pomáhať voziť drevo. Mama tety Ruženky práve varila pre domácich kávu. Vo vedľajšej miestnosti - v spálni - sa ale nachádzali dvaja Židia - chlapi. Bolo treba Nemca za každú cenu zdržať, aby ich neobjavil, preto mu ponúkla kávu tiež. Moja stará mama práve vchádzala do kuchyne. Vtedy sa Ruženkina mama pomaly obrátila k nej a zašepkala: ale chlapi! Stará mama hneď pochopila, nestratila duchaprítomnosť a nepozorovane sa presunula do spálne, kde boli nič netušiaci Židia. Odtiaľ totiž viedli dvere do kúpeľne, ktorú často používali ako skrýšu. Vedľa dverí bola nachystaná skriňa, ktorú zasúvali pred dvere, aby zamaskovali vchod. Rýchlo sa snažila oboch skryť, no nestihla to. Keď Nemec vstúpil do spálne, jeden z nich - mladší - ostal v izbe. Stará mama nespanikárila, rýchlo doňho strčila tak, že spadol rovno do postele. Keď ho už Nemec chcel zobrať so sebou, hoci nevedela po nemecky, začala mu hladkať ruky a naznačovať, že mládenec je veľmi chorý, musí ležať v posteli, že nemôže ísť pracovať. Nemca sa jej nakoniec podarilo obmäkčiť. Čo by bolo nasledovalo, keby ho bol odviedol, si už vieme predstaviť. A takýchto podobných situácií, ktoré mohli skončiť tragicky, bolo niekoľko. Ale aj v tomto prípade stálo šťastie na strane spravodlivých.

 Nakoniec sa len zázrakom dožili oslobodenia Červenou armádou.

A podarilo sa vyriešiť záhadu ako je možné, že manželia Trnovskí boli ochotní riskovať aj vlastný život kvôli záchrane iných? Nie úplne. Ale pri štúdiu ich života som objavila zopár vecí, ktoré dokážu vyformovať človeka s takýmto charakterom. O nich bude môj nasledujúci článok.

Film Záhada Trnovských si čoskoro budete môcť pozrieť na RTVS.