Ako historici zistia, čo sa udialo v dávnej minulosti – 1.časť

Položili ste si pri čítaní historickej knihy otázku odkiaľ jej autori vedia, čo sa v minulosti stalo? Táto séria článkov bude o vedeckých metódach historikov s dôrazom na dejiny staroveku.

Historické bádanie má úplne inú metodológiu ako prírodné vedy, v ktorých ku záverom dochádzame na základe pokusov a pozorovania. V prípade histórie sa musíme spoliehať na svedectvá, ktoré sa nám z minulosti zachovali (písomné záznamy a archeologické nálezy).

Najčastejšou chybou, ktorej sa laici dopúšťajú, je to, že majú rovnaké kritéria na udalosti, ktoré sa udiali pred stáročiami, ako na udalosti nedávne, tým, že očakávajú rovnaké množstvo dôkazov. Ale čím ideme ďalej do minulosti, tým máme záznamov menej a viac "dier".

Dôvod je jasný. Nemusíme sa odvolávať len na ľudský vandalizmus a katastrofy (povodne či požiar, pri ktorom zhorela slávna Alexandrijská knižnica), nepriateľom je obyčajný čas. Koľko z kníh, ktoré máte vo svojej knižnici, vydrží nasledujúce storočia? Čo myslíte, prečo sú staré rukopisy v archívoch držané v špeciálnych podmienkach s nízkou vlhkosťou? Myslíte si, že rovnaké podmienky boli napríklad v stredovekých kláštoroch?

Ak sa nájdu dokumenty, ktoré prežili stáročia, je to väčšinou v suchom a stálom prostredí (napríklad slávne Kumránske zvitky, či nález v Nag-Hammadi), alebo ich napísali na odolné materiály. Preto sa nám zachovali prevažne hlinené tabuľky, nápisy na skalách, spomínané Kumránske zvitky boli napísané na koži, ba dokonca medzi nimi bola aj medená tabuľka, ale ja tak väčšinu z nich zničil čas.

Keď sa zamyslíte nad tým, aká je životnosť papyrusu, či pergamenu, vynára sa otázka ako je možné, že máme toľké informácie o staroveku.

Odpoveďou sú kópie kópií.

Väčšina ľudí má na stredovekých mníchov názor, aký spopularizoval Umberto Eco vo svojom románe Meno Ruže. Aj keď sa našli mnohí predstavení kláštora, ktorí staroveké spisy nechali padnúť za obeť plesni a červom, ba dokonca ohňu (nemusíme zachádzať až do temného stredoveku, veľa vzácnych kníh skončilo v kotolniach v 50. rokoch minulého storočia vďaka aktívnej práci kultúrne nevzdelaných, ale o to viac vplyvných budovateľov socializmu), práce antických historikov sa nám zachovali najmä vďaka pilným stredovekým prepisovačom. A vďaka ním máme desiatky, ba až stovky kópií prác, či zlomkov prác Aristotela, Platóna, Herodota, Ovídia, Tacita, Cézara....

Keďže sa nám zachovali kópie kópií a pri prepisovaní dochádza ku chybám, výnimočne aj ku úmyselnému falšovaniu, niektorí prichádzajú s námietkou, či sú vôbec tieto spisy hodnoverné. Ale všimla som si, že túto námietku vzťahujú len na biblické texty, ktorých máme tisíce rukopisov (Nemalo by byť prekvapením, že v kláštoroch prepisovali hlavne Bibliu). Tu nastupuje mravenčia práca odborníkov, ktorí porovnávaním rôznych kópií toho istého diela z viacerých období a rôznych geografických oblastí, vedia odhaliť prípadné chyby či falšovania.

Prečo sa stredovekí európski a arabskí učenci venovali opisovaniu antických prác? A ako sa historici vyporiadajú s protirečivými svedectvami antických autorov? Ktoré udalosti z minulosti sú isté a u ktorých je oprávnená pochybnosť, či sa vôbec udiali? Nielen o tom bude môj nasledujúci článok.