Príbeh slovenského voliča

Áno, bolo to tak. Písal sa rok 1990 a ľudia s nemým a hrdým úžasom sledovali odvšadiaľ sa hrnúce správy o novom začiatku. Verejnosť nebola proti násiliu sama, mala aj svoju rovnomennú stranu. Tá sa tešila náramnej popularite, čo bolo vidieť aj na preferenciách vo voľbách. Takto sme vykročili od komunistickej štartovej čiary ďalej, podľa všetkého smerom vpred.

Keď sme už boli proti násiliu všetci, rozhodli sme sa, že pôjdeme ďalej sami. Bez násilia a bez podľa väčšiny zlého českého brata, ktorý sa s nami hral rád, no keď mamka kúpila keksíky, nechal nám len tú najsuchšiu, vyschnutú oplátku. Hoci rozpačito, ale rozišli sme sa. Boli sme mladí, hrdí, so vztýčenou hlavou a holým, chudým zadkom.

Povedali sme si “poďme, ďalej. Už nám nemôže nič brániť v tom, aby sme boli nielen slobodní, ale aj štastní, žili spravodlivo, a tak ako chceme.” Naskytla sa však otázka ako ďalej. Boli sme demokrati, to bolo jasné, no nevedeli sme čo to obnáša. „Sloboda, sloboda. To znamená to, že sa budeme mať dobre. Nemusím ísť do práce, kúpim si rifle z cudziny, hm.“ Chcelo to už len rušňovodiča rýchlika nášho blaha. To bolo zaručené.

Vybrali sme si Vlada. Silný chlap s pekným úsmevom. Nielenže nás z námestia nevyháňal, ale dokonca nám len tak, pre nič za nič rozdal párky, ba čo viac, pivo. Pod príjemným alkoholickým opojením sme to mali všetko pred očami. Platy veľké, keď nechceš robiť, slušná podpora, dôchodok. A toho majetku... Privatizácia. Len tak z nudy sme sa mohli všetci stať s nejakou knižôčkou spolumajiteľom bárzčoho. Aj pivovaru, z ktorého nám to pivo na námestí tak dobre chutilo.

Roky blahobytu to aj boli. Žiadna finančná zodpovednosť, podnikateľské prostredie hodné superlatívov. Podnikateľom sa mohol stať každý, najlepšie bolo piť v jednej krčne s demokratmi, byť ich bývalými spolužiakmi, alebo rodinnými príslušníkmi. To šlo všetko samo, know – how spočívalo vo fondoch, schopnosti prerozdeľovať peniaze, čo najviac a najlepšie každému, kto s tým súhlasí. V istom slova ztmysle sa stalo Slovensko naozaj jedným z popredných staviteľov pyramíd. Kto bol natoľko sprostý, že nevedel privatizovať, mohol sa uchytiť v podsvetí. Krajské predsedníctva vrelo a ochotne podporili akúkoľvek myšlienku dobre zarobiť. Peniaze sa nemíňali ani z peňaženiek bežných odovzdaných občanov demokratov. Bolo ich odkiaľ brať a štátne podniky, klesali na kolená pomaly, ako goliáši po zásahu malých, ale šikovných dávidov.

Na čele štátu sme mali chrabrých bojovníkov. Prostých, niektorých aj sprostých, ale stále poriadnych suverénov – suterénov. Z mieri nás nevyviedli ani reči čo sa začali šíriť. Izolácia krajiny, drastické zadlžovanie, vysoká kriminalita, nulová vymožitenosť práva – nepráva. To všetko bolo len fuk oproti tomu, že dedo aj jeho sused dostali piateho do peňaženky o sto, ba aj dvesto korún viac. Okrem toho, zlé veci hovorili len v televízore. Tam bolo už všetko, kto by mal tomu po komunizme veriť.

To, že to boli bláboly sme si potvrdili aj oficiálne, čierne na bielom – v parlamentných voľbách 1994.. Vladimír Veľký vládol svojou rukou naďalej tvrdo, teraz už aj so šarmom “Sila” Berlusconiho, s vilami, masérkami, ošetrovateľkami, hosteskami a magnátnym smiechom do kamier. Veď gro voličov rozumelo zdravotným problémom, ktoré mal. Stále sme boli agrárnou krajinou, veľa sa ohýbali, prípadne pracovali v baniach. Prečo by teda vladar, ktorý toho má na ramenách najviac nemal mať právo na ošetrenie, permanentné, blonďavé aj brunet. Musel predsa nazbierať dosť síl na to, aby mohol hladiť babky na námestiach po lícach a silné ruky na to, aby mohol rozlievať guláš a pivo.

Do parlamentu sme prekrúžkovali aj ďalší fenomén rokov deväťdesiatych – prostého Jana prezývaného Kelňa. Ten bol náš človek, ako cez kopirák. Hlúpy, robotný, peniaze chcel. Keď sa ho na niečo pýtali, odpovedal tak, aby sa ĺuďom páčilo, že rozhodne pre nich. Horšie to bolo, keď sa ho na niečo spýtala odborná verejnosť, novinári, alebo tí chytrejší kolegovia z práce. Niektorí mali dokonca vysoké školy. On na takéto machrovanie nikdy nebol. K sympatizovaniu s debilizmom sa v týchto voľbách čestne priznalo viac ako sedem percent Slovákov.

V médiách sme sa toho veľa nedozvedeli. Okrem správ o tom, že sme považovaní za stredoeurópske Švajčiarsko sa do éteru dostalo máločo. Keď už šlo o nejaké negatívum, boli sme svedkami zarytého odmietania zodpovednosti, zadržiavania informácií. Domnienky boli udusené päsťami, či už tými pomyselnými, verbálnymi, alebo skutočnými Vladovymi. Keď sa mu niečo nepáčilo, chytil novinára pod krk a ručne - stručne ukázal, čo si o jeho otázkach myslí. Veď väčšine to pripadalo sympatické. Stále sme sa radi bili, aj pili a robili rukami. Ľudia si na ulici hovorili “ten Vlado je ťažká váha, niečo pre nás v Európe vybojuje.”

Novinári sa zamýšľali nad kurzami sebaobrany. Keď ich nenapadol niekto zo samotnej partie demokratov v parlamente, nejaké to zaucho delikty obdržali od babiek demokratiek na námestiach. Barlou, dáždnikom, to je jedno. Za dôchodky treba bojovať aj takto. Nech si tí mladí nemyslia, že budú ich mamy a otcovia na staré kolená živoriť. A fuj, tak klamať o takom peknom chlapcovi, čo tak krásne každý deň spieva na zasadaniach tej vlády, či rady , či čo.

Pri pretlaku korupčného správania, porušovania slobody slova a už naozaj neakceptovateľnom politickom správaní sa však niekoľko z prešľapov mečiarovcov dostalo medzi ľudí a priklonilo tak verejnú mienku k pravde. Avšak určite nemožno hovoriť o kompletnej zmene. Starí (doslova aj nie) voliči demokratov odmietali uveriť taľafatkám z rádíi. Mladší volič sa však začal vzpierať, aktivizovať. Šlo to pomaly. Mobilizáciu započala jedna z tvárí VPN - kresťan, maratónec, cyklista a ľudomil.

Čoraz hlasnejšie začal hovoriť, že cesta dlhov, korupcie a porušovania ľudských práv, či ekonomická izolácia nie je správnou. Na svoju stranu okamžite pritiahol tých, ktorým bola inteligentnejšia rétorika bližšia ako opité tliachaniny o záhradkarstve z úst dovtedajšej spevavej vlády. Postupne sa k nim začala pridávať aj ďalšia čast voličského spektra – tá neutrálna, ktorá sa dovtedy nezapájala. Keď sa k tomu pridali promo fotky z maratónov, zo stretnutí so západnými politikmi, vystrelilo to, ako inak, kresťanských demokratov, na ktorých čele tento mesiáš bol, až do tých najvyšších poschodí voličského záujmu.

V roku 1998 to bolo potvedené v parlamentných voľbách. Psychotické prejavy Vlada Veľkého a jeho partia na potápajúcej sa lodi len krútili hlavami pri tom, keď sledovali, ako vznikal prvý z takzvaných “zlepencov”, ktorý ich pretlačil a vytvoril po krásnych rokoch prvú reformnú vládu. Dôchodky klesali, babky plakali, trestné oznámenia padali. Na mediálnom poli prepukol tuhý boj. Jano Slovák sa na ľudí vymočil z balkóna, čo bolo horšie Vladovi švihlo definitívne. Boj o voličov pre neho nebol zaujímavý, začal stranu potápať systematickou likvidáciou členov s chúťtkami na líderstvo a psychiatrické očistenie skorumpovanej “partaje”.

Vládu tak tvorila pestrá zmes. Pravicoví ľavičiari, občiansky demokrati na čele s cestovateľom, spevákom, gurmánom a komunistom, kresťanskí demokrati s láskou k športu a západnej Európe a na čo sa Jano Slovák v Žiline vyšťal najviac – Maďari. Fenomén ich úspechu nedokázal pochopiť od roku 1990, nerozumie mu ani dnes. Veď ako ich môže byť toľko a pravých slovenských hlupákov už nechce voliť nikto.

S fungovaním novofarebnej vlády sme boli spokojní. Ekonomické ukazovateľe sa zlepšovali, politická kultúra napredovala, veľa pozitív prichádzalo zo zahraničia, škoda, že ich bolo o čosi menej priamo u nás. Bola to však otázka času. Zase sme sa stali ekonomickým tigrom. Škrtili sme, rekordne rástli, Európa stála na nohách a tlieskala. Nové milénium, pevný európsky krok a hlavne pocit všadeprítomnej politickej a ekonomickej dôstojnosti. “Toto už na niečo pretavíme ! (do riti) “

O ďalšie štyri roky sme túto vieru premietli aj do volebných preferencií. Síce sa nejednotné koaličné teleso čas od času otriaslo, čo viedlo k následným odchodom a prestupom medzi stranami, rozloženie síl medzi pravicou a ľavicou ostalo rovnaké. Vzniklo nové, teraz už naozaj hutné teleso, ktoré nám malo zaručit definitívne ekonomické líderstvo východnej Európy. Na každom dôležitom poste stál naozajstný odborník. Pretekár Formuly 1, futbalový rozhodcovia, speváci, herci. No, kto by pri pohľade na toto zloženie, pri otázke na budúci ekonomický žiarivý úspech vôbec zaváhal.

Problém bol v tom, že to všetko trvalo akosi dlho. Fabriky sme budovali, avšak okrem minimálnej mzdy pre slovenskú bedač nepriniesli nič. Daňové prázdniny ako na Panenských ostrovoch boli samozrejme lákadlom zahraničných koncernov, daňové výpadky však jas týchto úspechov tlmili. Keď navonok vyplávali prvé podozrenia z korupcie, nemohli sme veriť vlastným očiam a ušiam.

Otcovia národa, dávidovia, čo porazili goliáša, ekonómovia, ktorým každý tlieskal, a čo je hlavné, morálne čistučkí “šporovliví” baránkovia boli odrazu skloňovaní v súvislostiach s nevýhodnými tendrami, korupciou, predraženými dialnicami a mrhaním peňazí na ministerstvách.. Kde sme sa to ocitli ? Veď to predsa nie je možné. Slovák je prostý, dokazovať nič netreba, stačí podozrenie. Netrvalo dlho a obľúbenosť modrých politikov padala na zem ako prudké letné dažde. Ani fúzatý maratónec, ktorý nás vyviedol z doby temna už nebol tak populárny ako pred tým, márne zahováral, do vlády si priviedol hadov, ktorých nemohol nikto ani vystáť.

Ďalšou ranou pod pás bol prerod mladej frakcie ľavičiarov, na čele s idealistom Róbom. Vtedy ešte štíhly, vitálny fičúr s červenou kravatou dokázal strhnúť mnoho mladých typicky slovensky populisticky naivných voličov a spolu s ďalšou krivou bandou politikov nás dokázali presvedčiť o tom, že červená je pre človeka priateľnejśia ako modrá. Všetko im hralo do karát, niekoľko posledných rokov nám všetkým ukázalo, že cesta rastúcej ekonomiky neide ruka v ruke s lenivým blahobytom sociálneho systému. Už v predošlých voľbách ukazoval mladý, falošne socialistický oligarcha široké ramená. Tento krát udrel plnými zaťatými päsťami.

Padanie ilúzií sa premietlo aj do padania percent volebnej účasti. Oproti posledným voľbám sme v roku 2006 dali prednosť posedeniu a nadávaniu pri pivu. To sa len umocnilo pri pohľade na volebné výsledky – len tesne nadpolovičnú volebnú účasť a víťzstvo vrčiacich červených, ktorí nám po prebraní ešte živých voličov nostalgicky spomínajúcich na Vladove časy ukázali jasne červený smer.

Červený v mnohých oblastiach. Naoko rastúce sociálne zabezpečenie, korigované väčším vytrácaním z peňazeniek, červené čísla národného dlhu, červené čísla v protikorupčných opatreniach, červená ako najdrahšie dialnice v Európe, červená skrátka všade. Komunikačné praktiky, nepríjemne pripomínajúce tie naše deväťdesiate, všadeprítomné hulváctvo, arogantnosť a až zarážajúce ignorovanie faktov, obvinení.

Bolo toho až príliš veľa. Mladý fičúr Robo sa zmenil na zatrpknutého a nezdravo pôsobiaceho človeka, ktorý štát ťahal dole svojou chorou mocou. Síce sa šikovne pokúšal zbavovať špiny národniarskymi kanálmi, nevychádzalo mu to tak, ako si predstavoval. Dvadsať rokov klamstva nás naučilo vytvoriť si predsudky aj voči podozreniam, nieto ešte jasným faktom, ktoré sme v tých časoch denno denne sledovali v médiách. Pri pohľade na Robove opuchnuté červené viečka a klamstvom zapadnuté očné bulvy nám neostávalo nič iné, než mobilizovať. Veď to robíme prakticky neustále, ide nám to dobre.

Aj tento krát vzniklo hneď niekoľko mladých idealistických zoskupení, ktoré mali ambície pobiť sa o voličov, ktorí nedokážu rozoznávať realitu a sci – fi. Najviac nás zaujali bojovníci za práva homosexuálov, THC pôžitok a všeobecnú lásku. Na čele mali supermana, po jeho boku stál obyčajný Igor. Vo voľbách aj skutočne okúsili úspech. Hluchú a slepú väčšinu červených však dokázala modrá premaľovať len vo všeobecnej spolupráci kvázi pravičiarov. Veľmi rýchlo vznikli prvé problémy. Veľké egá malých kohútov na smetisku zapríčinili nesústredenosť a ochromenie imunity voči uvedomeniu si modro červenej reality. Tá padla veľmi rýchlo.

Vykonštruovaná opica, kanadský Ježiš a rocková hviezda demokracie zapracovali tak kvalitne, že dezorientovaná pravica padla na hubu. Nám, ktorí sme s ňou sympatizovali padla zase sánka, stále tuho veriacim socialistom kameň zo srdca. Ozdravený Robo vzletel ako Fénix z popola, spolu s ním Slovensko ukázalo svoj kumšt aj vo voľbe zoskupení športovcov, nasratých východniarov, či najchudobnejšej strany s najdrahšou kampaňou. V parlamente samozrejme opäť nechýba obyčajný Igor, jeho paholkovia a teórie totálneho chaosu.

Je za nami dvadsať rokov našej demokracie, časy sa menili, dobrí ľavičiari, tvrdí, ale ambiciózni pravičiari, kauzy, únosy, podsvetie. Všimol si niekto nejaký rozdiel? Veď stále máme v ruke pivo a na nič iné ako párky ani nemáme peniaze. Starí voliči silných osobností povymierali, nahradili ich však noví, ktorí sa nechajü rovnako oblbnúť silnou rétorikou, skutky sú minimálne druhoradé. Po gorilých honoch môžeme čakať ďalšiu zmenu. Tento krát však nie červeno – modrú. Tá ilúzia padla. S voľbami vyrastáme obdobie po období aj my, teda človek by to aspoň čakal. Mám však pocit, že ma opäť čakajú párky, pivo a potom už len pivo a krútenie hlavy. O Slovákoch sa stále hovorilo, že vydržia veľa, len by si to nemuseli stále dokola dokazovať.