Pleasure island

Áno, názov ako keby som písal cestopisnú literatúru, alebo nejakú peknú narniovskú fantasy rozprávku. To preto, že som vyšiel z cviku. Chcel som písať blogy, tém je bohužiaľ alebo vďaka bohu každý deň až až , no chuť sa mi vytratila stále cestou domov. To tým vplyvom negatívnej energie okolo mňa.

Keď som ešte žil na Slovensku, jedna z vecí, ktoré ma na národe, ktorého vzorku som okolo seba videl a stretával každý deň trápila najviac, bol ten negativizmus. Ľudia so zachmúrenými tvárami, nie hĺbavým, ale utrápeným pohľadom, každodenná rutina.

Stále som si spoluobčanov v hlave obhajoval tým, že nezažili práve najľahšie časy a náplňou ich dní je minimálne na východe prakticky boj o aké také prežitie so cťou. Určite je to do istej miery pravda.

Ale.. Čo sa stalo.. Presťahoval som sa do Prahy. No tu sú na tom v porovnaní s mojim rodným krajom o dosť, hoci si to neradi priznávajú lepšie. Každopádne zhnusenie, negativizmus a všeobecná apatia, to je zrejme to, čo naše národy spája. Stačí jedna cesta do práce, ľudia strkajúci sa, krútiaci hlavami so zvraštenými obočiami, nejaké tie nadávky, stres, nepokoj a niekedy aj samomluva.. Áno nachádzame sa niekde na trase Košice – Praha.

Ťažko povedať čím to je. Aby to nevyzeralo, že ma trápi len to, že cestujem hromadnou dopravou. Negativizmus vidím takmer všade. Je zima je hnusná zima, oteplí sa fuj je nám horúco, musím vstať do práce, nechce sa mi nakúpiť, neznášam šéfa, kolega má lepšie výsledky ako ja, ja na to nemám, musím stať v rade, nemám kam ísť von, zase idem von a tak v podstate štvem sám seba. To je prístup drvivej väčšiny ľudí.

Tí čo prežili prvé dve ekonomické recesie v Británii, či USA by tomu zrejme rozumeli. Avšak čomu by nerozumeli je taká tá všeobecná laxnosť. Všetci všetkým závidia, nikto nikomu nič nepraje, no pri tom na sebe nepracuje. Potreby spoločnosti sa zrejme komerčným tlakom zúžili takmer na primárne. Pivo, možno aj práca, manželka, dieťa a zomrieť. Nezaujíma ma ako žijem, ako tvarujem svoje okolie, akú úlohu zohráva moja existencia v spoločnosti. Či sa dá to, na čo denno - denne nadávam modulovať, meniť..

Všetci sú radšej nespokojní, búria sa, všetko a všetkých nemajú radi. Veď osud je k nim krutý. Často je to pri tom len v preložených rukách. Pravidlom v českej električke je napríklad skupinkovanie ľudí – časť má zatvorené oči a drieme po namáhavom dni, najväčšia časť nadáva na všetko čo okolo seba vidí a snaží sa to akoukoľvek dostupnou formou ventilovať na okolostojacich a len maličká spravidla nie viac ako päťčlenná časť má normálny, niekedy aj spokojný výraz tváre - to sú väčšinou cudzinci (ktorých tá väčšina ako inak nemá rada). Podobné členenie pri tom funguje na každom kroku.

Nerozumiem tomu. Ľudská spoločnosť sa aspoň v našich končinách začína podobať tej zvieracej. Každého zaujíma boj o primárne potreby a nehľadí pri tom na to, že často ubližuje iným ľuďom v podobnej situácii. Takto vzniknutý cyklus potom pohlcuje sám seba. Veď človek by hádam mal mať aj nejaké hodnoty, alebo aspoň záujmy. Hoci to dnes znie bláznivo, no svet je pestrý ponúka množstvo zážitkov, ktoré dokážu vyhladiť priečne vrásky z čela.

Najsmutnejšie je, keď porazene pôsobia aj ľudia, ktorých vnútorný svet je bohatý. Často len pretlakom negatívnej energie okolo. Práve oni (možno vy) by si mali uvedomiť, že na ich ramenách leží bremeno možnej zmeny. Aby sme nespoznali cudzinca od našinca. Aby ľudia videli alternatívy.. Aby sme mohli vyjsť aj na ulicu, nielen snívať o vlastnom Pleasure islande..