Čitateľský paradox

Beriem do ruky novú knihu a snažím sa prekopať jej začiatkom....

Niekedy zápasím menej, niekedy viac, inokedy ma zas autor nechá padnúť okamžite in medias res a už sa to sype. Horory nemám rada, a tie majú zvačšša začiatok, kde vpadnete rovno do nejakého nebezpečia. Vtedy mám pocit že sa mi zadrhlo srdce v prevodovke. Hoc povačšinou je to plátno, na ktorom sa ich hrozím. No a keď sa mi podarí prejsť začiatkom, pretože nie vždy to tak je, niektoré knihy sú žiaľ odsúdené na to aby nikdy neboli dočítané. Zakúsavam sa postupne do každej stránky, namotávam sa, spájajú sa mi súvislosti, vžívam sa do rolí hrdinov, budujem si vazby a pocity - náklonnosť, nenávisť, súcit atď. až sa v jednom momente prichytím, že sa čoraz náruživejšie a rýchlejšie ženiem vpred dejom. je to paradoxné - na začiatku sa snažím ponáhlať aby som prenikla čo najrýchlejšie do diania, do nového sveta a nakoniec, keď strán začne ubúdať, začnem brzdiť a namiesto celých kapitol, čítam len po dvojstránkach, ktoré premieľam, prevalujem v mysli niekoľko hodín, povedzme minút - ak je to na nevydržanie. Zrazu, akoby mi začalo byť ľúto lúčiť sa, opúšťať tento svet. Predpokladám že to isté sa deje na strane autora. Možno preto som schopná dopísať iba krátky žáner - báseň.
Prikladám jednu z nich, inšpirovanú včerajšou pochmúrnou ale divokou oblohou.

"The Sky"
The last day the sky could be seen
With many shades of mood it got
Moods i have known for years
The worst i observed from my tower today
So magnificent and theatrical as none of the tragedies written
And hoped for it will take yours away too.