Z krčmy

Sedeli sme v krčme a liali do seba ďalšie pivo. Obaja trošku pripití, trieskali pohármi po stole a smiali sme sa. Najprv sme sa bavili o šoškovkách, potom o okuliaroch a nakoniec sme si všímali čašníčku. Vlastne, ono to nebolo nakoniec, ale celý čas. Luskali sme veselo o tom ako nám fyzikárka na strednej škole čítala Alberta Einsteina a ja som si kreslil počas toho E=mc2.  

„Ale musíš pochopiť, že niektorí ľudia sú akurát dobrí na to, že im budeš hovoriť blbosti, kraviny, somariny, holota jedna! U nich nie je šanca na zmysluplný rozhovor.“ Rozhovoril sa môj spoločník.

Bodaj by ich zožrala kikimora, Edward z Twillightu a naša angličtinárka.“ Rumázgal som, fľochol do seba krígeľ a cítil som sa ako keď súdruh Gotwald očakával mohutné hurá.

„Myslíš tu, čo nám hovorila ujo did a ujo dod? A čo, že sex až po svatbe?“ Smial sa, ba až slzu vyčaril.

„Áno, bola to veľká žena pre môj život. Mnohému ma naučila.“ Hovoril som. Kráčali sme už z krčmy. Každý inou stranou a ja som sa vyvrátil do krovia.

„Aj toto ťa naučila angličtinárka?“ Spýtal sa ma verný spolužiak zo strednej školy.

„Isteže, raz som sa s ňou opil. Boli sme na mraky, ona vyspevovala, že túži po kokose v ryži a ja som dostal neskutočnú chuť zaspať. Tak som sa švácol do autobusu a vystúpil na druhom konci Košíc.“ Hovorím.

„Takže v Šaci.“ Smial sa, podával mi ruku a lúčili sme sa. Kráčal som Žižkovom a vykríkoval, „Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde!“

Doterigal som sa až ku kauflandu a rozmýšľal som, čo ísť kúpiť domov. Predsa len, niekto ma tam čakal a otvoriť dvere a povedať spomínané slová, bola by to večera o spaní na gauči. Ako však čakám na autobus, pozerám na hviezdy a myslím na súhvezdie E=mc2, prišiel ku mne nejaký pár. Ruskí.

Niečo si mrmlali, ale rozprávali tak hrozne rusky, že ja sa bojím ich výklad preložiť do slovenčiny. (Inými slovami, rozumel som im toľko asi ako mne rozumejú, keď prídem ku stánku a poviem, „dace peneži na palenku.“

Nastúpil som do autobusu a ruský pár za mňa. Mleli česky, takže som mal to potešenie poznať ich vetnú skladbu, ba aj myšlienky.

„Ty jeden háááááájzl!“ Oslovila svojho miláčika slečna, pani alebo čo ja viem kto.

„Čo sa deje v tomto svete?“ Ozval sa ezoterickým hlasom cariňoso.

„Kedy si ma začneš všímať ako ženu?“ Spýtala sa ho.

A chlap namiesto zmysluplnej odpovede zosmolil voľajaké slová, ktoré pripomínali druháka na ZŠ, keď sa učí násobilku.

„Ja nepoveim, keby sme boli v Mezopotámii, ale teraz? Prečo Erika má takého zlatého chlapca a ja mám takú chandžu?“ I ozval sa múr nárekov.

Ja neviem ako je to možné, ale bol som triezvy behom minúty. Potom si tento pár pustil z mobilu Tomáša Klusa. To vám bola erotika tá akustika, asi ako hlásateľ na Kavečianskej ulici v Košiciach počas hokejového prenosu Nižná Myšľa- Myslava.

„Ťuťko, keby som nemala teba, Tomáš Klus je môj!“ Vykríkla a chlap, čo bojoval s inými zákonitosťami prírody, asi nepremýšľaľ o tých slovách. Preto povedal, „Rob si čo chceš.“ Alebo tak nejako.

Radšej som vystúpil a cestou domov som prešiel pešo. Chcem som vytrhnúť aspoň nejakú burinu, aby som nebol za hrozne zlého, ale nič nebolo po ceste. Nápady na odtrhnutie smreka mi prišli trošku utopistické, lebo som nemal na to stavianý chrbát.

Otvoril som kapuru sťaby Adam Krt a mal chuť sa spýtať, „Héj, máte muža doma?“ Ale považoval som za dobré držať jazyk za zubami. Celkovo som bol už aj triezvy, akurát som hrozne páchol pivom. Doterigal som sa do kupeľne a dúfal, že tam nebude. Hodil som sa do vane, vydrhol som sa všetkým možným, čo tam bolo. (Tuším aj worchestrovou omáčkou.)

Keď som si ľahol do postele, mal som dojem, že spí. Dal som jej pusu a jej sa to páčilo. Hneď sme sa začali po sebe váľať. Milovala pocit, keď som ju hladkal po vlasoch a to som párkrát spravil.

„Koľko pív si zasa vypil ty pijak pivový!“ Hovorila a namiesto toho, aby čakala na odpoveď, sa venovala môjmu krku.

„Nesnívalo sa ti o škriatkoch?“ Spýtal som sa jej.

„Iba o jednom, ale to nebol sen, to bola realita.“ Hovorila potichu. Až vtedy som si uvedomil ako jej krásne žiaria oči pri tej sviečke, ktorú som si vôbec nevšimol.

„A tebe o vílach?“ Usmiala sa.

„O jednej, ktorá bila svojho milého.“ Povedal som po tichu.

„To pre istotu.“ Pohladila ma po krku.

„Počkaj chvíľku, hneď prídem.“ Povedal som jej. Doniesol som knižku prvej pomoci a začali sme nacvičovať dýchanie z úst do úst.

Po nejakom čase úsmevov a šteklenia sa, povedala. „Vieš čo, ja si radšej vyzlečiem to tričko, aby si sa pozeral do očí.“ Pošteklila ma pohľadom a vonku začalo hrozne pršať.