Volejbal

Posteľ hrozne vŕzgala, jej bakané kĺby rumázgali. Ráno mi zazvonil budík a ja som mal pocit, akoby ktosi zrušil Vianoce. Bol som vo voňavej, teplej posteli, čo tam po tom, že posteľ gáni. Ja som sa prikryl perinou a bol hrozne pokrčený a strapatý. Erotika prišla, keď mi odhrnula posteľ a smiala sa. Miloval som, keď sa smeje, ale za toto by som bol vďačný, keby sa veľkonočný pondelok opakoval viackrát v roku.

Mami, ja nechcem ísť do školy. Napíš, že ma zožral pes.“ Začal som.

„Nič také. Do práce pôjdeš, ty zombie.“ A smiala sa.

„A nešlo by ma zobudiť trochu jemnejšie, nežnou pusou?“ Opýtal som sa jej.

Ľahla si na mňa a našim bruchám bolo pri sebe teplo. Bozkávali sme sa a ja som ju sem-tam pohral s vlasmi. „Ale už aj vstávaj, lebo nepôjdem do práce ani ja.“ Smiala sa.

Pretočili sme sa na druhú stranu, pritiahla si ma k sebe a dala mi pusu. „Čo keby sme nikde nešli, ale ostali doma a váľali sa jeden po druhom.“ Navrhol som a dával tomu nádej.

„Balamutiť ma, to by sa ti žiadalo, čo, ty kujón! Žiadne také, čím skôr vstaneš, tým skôr si ku mne do postele ľahneš.“ Žmurkla na mňa a odrážalo sa odo mňa svetlo z kuchyne.

A tak som si sadol na posteľ, presne tak ako keď som bol malý chlapec. Chytila ma okolo krku, pritiahla k sebe a povedala mi, „Poď ešte sem, aby si nepovedal, že som ľudojedka ty zbojník, lupič, galgan jeden!“ Smiala sa a pobozkala ma.

Kým som vyšiel z postele, bolo to veľmi kruté. Doterigal som sa do kúpeľne asi ako po ôsmich pivách a vlasy som mal také príťažlivé, že zrkadlo div neprasklo.

Počas raňajok som sa jej pozeral na nohy. „Máš také isté nohy ako keď sme hrali volejbal.“ Povedal som jej.

„A ty to isté tričko, z ktorého som ťa chcela vyzliecť.“ Usmiala sa a mal som chuť robiť také veci, o ktorých tu nebudem písať. Sľúbil som v kostole, že takto rozprávať nebudem.

Ako to bolo s volejbalom?

Bol som s kolegom na futbale a jedli sme horčicu, klobásu a bavili sa o Pavlovi Nedvědovi. Po futbale sme šli hrať volejbal. Nepoznal som tam nikoho, aj mi chvíľku trvalo, kým som sa zohral. Bol som nenápadný, tichý a nevinný. Najviac mi to šlo pod sieťou, lebo som vysoký a všímal som si rýchle lopty. Spoluhráči ma chválili, moje ruky prežívali rok 1423 a bolo fajn. Občas som sa ocitol pri sieti vedľa jedného dievčaťa. Usmial som sa na ňu a ona na mňa. Mala smiech ako keď si pustíte legendárnu rozprávku Snowman a pozriete sa do zrkadla.

Ani neviem ako a všimol som si, že pod tou sieťou sme spolu dosť často. Pozrela sa na mňa tými svojimi krásnymi očami a trošku sa jej pehy zapýrili. Nebola síce pehatá, ani ryšavá, ale pehy mala. Každý človek má pehy, keď sa hanbí. A ja ako hanblivý lagan by som vedel o tom hovoriť.

„Pozeráš Repete?“ Opýtal som sa jej, keď skočila po loptu. Vybuchla smiechom a my sme získali bod. Ani sa na mňa nezazerala, ani mi nič neurobila. Ja som mal pocit, že sa mi bude chcieť pomstiť.

Zašli sme opäť pod sieť, lopta šla na mňa, odbil som ju, kolega mi ju nahral. Počul som veľmi razantne, „Keby som mala komu to zelené spodné prádlo ukázať.“ Pochopiteľne, že ja som zasmečoval na druhú stranu ako som mal.

Nebudem vám tu písať o tom ako som túžil byť opäť pod sieťou. Samozrejme, kazil som všetko možné, aby sa točili. Fľochla na mňa pohľad, že som sa mal na ňu vrhnúť, ale sieť bola opačnej polarity.

Na konci, rozhodujúci bod. Išlo každému o veľa, o zlaté gače, jak my bešedujeme. Lopta ani nešla ku mne a ja som ju chytil za ruku. Ona ju stisla a to bol koniec zápasu. Pretože niekto nevyskočil a tak sme prehrali. 

Po volejbale sme išli na pivo a obaja sme sa na seba pozerali a očami súťažili, kto vypije viac piva. Už si to po pravde ani nepamätám, ale je možné, že som nespal doma, ale na lavičke v parku. Viem len, že som s ňou šiel domov a predvádzal sa tak ako sa chlapci pred dievčaťom predvádzajú, keď chytia do rúk dážďovku a odhodia ju cez cesty. Z niektorých vecí nikdy nevyrastiem a čo sa dievčat týka, čím som starší, tým sa správam viac ako malý chlapec.

Ďalší týždeň som prišiel s modrou košeľou a ona s fialovou blúzkou. Iste, mali sme v práci uzávierku a oni mali audit.

Opäť sme sa smiali, opäť sa chytali za ruky a opäť som ju chcel tľapnúť po zadku. (aha, to som nepísal vyššie.) Nehrali sme už súťaž v pití piva, ale prešli sme sa. Doniesol som v ruksaku tašku a rozprávky Bratov Grimmovcov. Ibaže som bol veľmi šikovný a počas toho ako sme hrali, ja som ruksak dal k radiátoru. Bratia Grimmovci nielenže boli hnedí, ale voňali mätou. Cítil som sa hrozne a preto sa ma aj spýtala, „Čo sa stalo v štáte dánskom?“ A ja som vyceril pohľad a la depresívny robot zos toho, jak sa to volá? Aha, Adams, no, toto, Stopárov sprievodca po galaxii. Aha, ešte raz. No, ja som vyčaril pohľad a la vesmírny robot od D. Adamsa. „Dnes som videl kamión v hračkárstve, spomenul som si na to ako som ho chcel, keď som bol malý.“ Povedal som jej.

„Ja som chcela príbehy bratov Grimmovcov. Nemyslím rozprávky, ale tie príhody, kde tečie krv a tak.“ Riekla. Mal som ju chuť pobozkať. Chcel som sa spýtať dakoho, či môžem, ale telefón sa vybil, veľká to bieda v mojom živote.

„A čo tak Pipi dlhá pančucha?“ Usmial som sa.

„Nepohrdnem ňou.“ Zavoňala hlasom.

„A Emil?“ Opýtal som sa ho.

„Takého mám kamaráta.“ Usmiala sa.

„Ale tá knižka.“ Povedal som jej.

A ona ho nečítala a tak som bol vo veľkom pokušení jej to prečítať.

Ďalší volejbal, keď sme dohrali, prišla ku mne. „Ja som trubiroh, zabudol som si šampón doma.“

„No ja mám, požičiam ti?“ Usmiala sa ma.

„To by som ale s tebou musel ísť do sprchy, aby sme sa spravodlivo podelili. Ale na spravodlivosť je tu veľa ľudí.“ Prehlásil som.

„Máš pravdu vlastne, tak ti pošlem aspoň fotky.“ A zvodne sa zaškerila.

Vyšli sme z volejbalu a kráčali po parku. „Konečne sami.“ Začal som veľmi pútavo.

„Veru.“ Pritiahla sa ku mne.

„Ty lotor, dočkám sa už ja konečne pusy, alebo ťa mám znásilniť ty darmožráč jeden!“ A rozosmiala ma.

Bola to volejebalová pusa a ja som z nejakého dôvodu nechcel klásť otázky o počúvaní Repete.