Vlaky na Šumave

Prebúdza ma karamelová káva a pohľad na zelenú trávu. Hľadím na koľajnice a stromy, vlak už čo nevidieť prejde. Opäť nové tváre, pohľad a ľudia. Občas v ňom zazriem pána v klobúku ako ide poľovať. Inokedy sympatickú dievčinu, ktorá sa usmieva a inokedy dvoch ľudí ako sa držia za ruky a idú na huby. Držať niekoho za ruku je ako zasadiť strom do zeme a neničiť mu korene.  

Vráťme sa k tomu vlaku. Keby ste sa nedajbože nudili, skúste sa prejsť po Šumave vlakom. Zo Strakoníc vyráža vlak. Ja si ho ešte stále predstavujem s bielou parou a obrovskou pecou. Nikdy som nesedel vo vlaku, kde sa hádže uhlie do pece. Ale, keď sa zo Strakoníc pustí vlak smerom na Volary, tam sa mi to jednoducho žiada.

Posadili sme sa pohodlne vo vlaku a pozeráme sa vôkol. Stromy, lesné cestičky a poviedky Karla Klostermanna sa stávajú realitou. Ísť vlakom v lese, to je to najkrajšie cestovné dobrodružstvo. Vlak je svojim spôsobom najpoetickejším cestovným prostriedkom a v lese sa z človeka vo vlaku stáva čarovná bytosť. Dámy sa menia na víly a z chlapčenských, usmievavých, hnedých očí, sa stávajú drahokamy.

Vlak ide aj cez Vimperk. Mesto pivovaru, turistiky a zelených kopcov. Takisto nesmieme vynechať Kubovu Huť, čo je najvyššie položená železničná stanica v Čechách. Odtiaľ sa ide vôkol Boubínskeho pralesa, kde sa nám prihovárajú tisícročné stromy. Naša cesta končí, ale vlak má ešte ďalšie dobrodružstvá.

A také sú vlaky na Šumave. Vlaky s karamelovou kávou, zelenou trávou, tisícročnými stromami a čarom poviedok Karla Klostermanna.

No ja neviem ako vy, ale mám chuť si prečítať legendy a príbehy o lesných tvoroch v šumavských lesoch.