Synnøve Solbakken

Zubaté slnko ma dnes pošteklilo. Bolo to cestou domov z práce a ja som v tom momente pozrel zrakom na diela nórskeho spisovateľa, ktorého ľudia nazývajú dodnes Bjørnstjerne Bjørnson. Moje oči sa usmiali, pretože som videl nórsky nadpis Synnøve Solbakken. Existuje niekoľko vecí, ktoré mi vedia rozveseliť náladu a Synnøve je jednou z nich. Je to jedna z najkrajších žien, ktoré som mal tú česť vďaka knihe spoznať.

Synnøve Solbakken je dielo, ktoré poznáme pod prekladom Synnøve zo Slnečného návršia. Bjørnson detailne popisuje rozprávkovú krajinu Nórska a vnáša tam nádych pôvabnej ženy. Ja už si zaboha nespomínam ako Synnøve vyzerala. Pre mňa bude navždy pehatá, blond s krehkým hlasom. Keď nad tým teraz rozmýšľam, pri nej by som mal problém hádať kvet, ktorý by jej pehy rozosmial.
Je to príbeh lásky, takej lásky, na akú je človek v literatúre tohto spisovateľa zvyknutý. Je to krajina, kde človek má chuť zájsť si na tvarohový koláč a nejaký dobrý mušt. Ešte dodnes si pamätám ten dom, ktorý zohrieva zubaté slnko. Je tam hnedá tráva, studené noci. Buď sa tam čaká na zimu, alebo sa pred ňou skrýva.
Ale je tam Synnøve. Žena s horúcou láskou, ktorá sa rozhodne milovať. Žena, ktorá má veľký pôvab, osobnosť a úsmev. Neviem ako sa ona smeje, ale viem ako sa usmial ja, keď som si o nej dnes prečítal.
Asi si ju idem prečítať.