Sľúbil som dnes niekomu, že napíšem čosi o hrajúcej fontáne. Ale napíšem čosi iné. Čosi iné z mesta, kde je spievajúca fontána.
Hrajúca fontána je fontána v Košiciach a tam sa odhoralo kopec príbehov. Pamätám si, že som tam začal čítať Búrlivé výšiny. Pamätám si, že jeden večer v máji sme sa tam prechádzali a občas sme sa šmykli na kachličkách a papuľu sme utreli do vody. Spievajúca fontána je pre mňa kúzelné miesto. Nikdy som tam nesedel so žiadnou dievčinou, nelízal tam zmrzlinu a nešiel opitý zachraňovať jazernú pani. Ale predsa je to obrovský kus môjho detstva. Pretože na strednej škole...
Kde bolo, tam bolo. Bol raz jeden lapaj a ten vystrájal. V šestnástich rokoch svojho života sypal si do gamby manganistan draselný, raz vypil kamarátovej mame odlakovač na nechty a tak. Je vám asi jasné, že to bolo tak trochu o mne.
Dnešný deň som strávil stredoškolsky. Robil som presne tie veci, čo som robieval vtedy, keď Košice pre mňa znamenali tak veľa. To boli časy, keď som mal kolobeh života v Košiciach. Potom som išiel na vysokú školu a Košice sa mi vzdialili, čo sa týka kolobehu. Preto som vďačný takým chvíľkam, keď sa opäť ponorím do čias, kedy sme skákali cez plot na futbal, pili deväť síl a utekali z rande. Priatelia z tých čias sa nezmenili a som rád, že s nimi uniknem do čohosi takého, čo potrebujeme spolu.
Zašli sme na futbal. Pili sme pivo a ja som sa pozeral na ten štadión. A čo mi prišlo na um spomienok.
Ako sme skákali cez plot! Niekde za štadiónom tiekol plot a my sme skočili na potok a potom sa dostali kamsi na škvaru. Trielili ňou, mali špinavé topánky, ktoré sme si vyzuli a zelená tráva bola vždy nimi označená. Jedného dňa sme hrali so Slovanom. Zápas, keď policajti došli až z Kavečian, ba až z Cestíc, Trsteného pri Hornáde, ba dokonca až z Komjatic. My sme chceli ísť skočiť cez plot, ale škvara bola poznačená policajným automobilom. A tak sme šli skúsiť inú cestu. To viete, už ľudia hulákajú, počuť zvuk piva a párky. A tak sme prišli za jednu bránu, za ktorou stál policajt. Ale išlo o život. Buď Slovan, alebo polícia! Samozrejme, že sme chceli skočiť za plot stoj, čo stoj. A pred nami šiel nejaký pán. Voňal rumom a mal riflovú bundu. Vždy som si chcel kúpiť riflovú bundu! No a ten pán mi vložil do ruky svoj baťoh a chcel, aby som mu ho postrážil. Cinknutie fliaš znamenalo, že tam bola asi citrokola. Pán ako sa štveral hore, to nevydržal a zosypal sa na zem s roztrhanými nohavicami. Pochopili sme, že tu cesta nevedia. A tak sme skúsili čosi iné. Pustil nás nejaký pán a že nás bude púšťať aj v iných dobách (asi myslel dobu temna), ale len za dva litre vodky.
Potom som si spomenul na to ako sme vykrikovali po hráčoch, že sú cementárne Turňa. No a prišla mi na um aj skúsenosť s miestnou reštauráciou. A tak sa rozprávame s chalanmi a ja zrazu, „Nechceš si ísť kúpiť nanuk?“ No príhoda s tým: Šli sme si kúpiť nanuk a mali sme platiť 48 korún a platili 50. Tým papierom, kde Cyril a Metod sa na nás usmievali. A tá pani! „Drobnejšie nemáte? Preberáme kasu!“ A my sme praskali smiechom.
A tak sme sa bavili na futbale a rozprávali o živote a kdečom a ja som rozprával strašné hovadiny. A ako sa o niekom bavíme, tak hovorím, že „Anička Jurkovičová tam hrala Sandokana.“ A zrazu Emil hovorí Tomášovi, „Nemáš pocit, akoby si bol v škole?“ A ten kýval hlavou a usmieval sa. A ja som si uvedomil, že akí sú mí tí dvaja blízki. Mal som pocit, že pôjdeme v pondelok na fyziku a že v piatok pôjdeme po letáky do Barce.
Ďalšia zábava bola na tom, že číslo dresu má súvis s dopravným podnikom. A tak sme pozerali, aha, ten má 29, ten býva v Kavečanoch. Ten má 38, tak to je jeho protest proti zrušeniu autobusu s číslom 38.
A potom sme šli sa pozrieť na basketbal a ja som sa cítil tiež ako vtedy. Neviem prečo, ale hrozne ma to potešilo a cítil som potrebu to nejako aj takto vyjadriť. Možno vám to nepríde ani smiešne, ale nejako som si chcel napísať akúsi studnicu svojej strednej školy.
Hoci pôvodne to je o spievajúcej fontáne, ale uvedomujem si, že ten futbal a také narážky mali pre mňa ďaleko krajší obraz môjho dospievania.
