Ja si myslím, že každé také dobrodružstvo by sa dalo porovnať k vyťahovaní meča zo skaly. Prídete k skale, je to nemožné! A zrazu vytiahnete meč! A čo sa týka kníh, je to obdobné.
To už Sigmund, keď zaryl meč do stromu, alebo Merlin Excalibur do skaly vedeli. Pretože dostať sa k niektorým knihám, to je pre nás Sigfriedov meč, či čosi iné. Použijem aj iný príklad. Zoberme si Pána prsteňov, keď Frodo so Samom nesú prsteň. Je to nemožné! Ale v Tolkienovej mytológii je ešte jeden príbeh podobný tomu. O Berenovi a Lúthien. Už samotný Tolkien písal, že pre Berena a Lúthien bolo nájsť silmarily takisto ťažké ako pre Froda prsťeň. Ak nie ešte ťažšie.
No ale vrátim sa k tým knihám. Nemali ste niekedy podobný pocit, keď sa vám podarilo nájsť knihu po ktorej ste túžili? Mňa napadli iba dve knihy, ale o to dôležité. Predpokladám, že keď sa budeme rozprávať o tom, napadne mi celá truhlica ukutých pokladov.
Michael Ende-Nekonečný príbeh
Keď som bol malý chlapec, šli sme na ten film do kina. Celý som ho prespal, ale potom som ho videl. A ono to bolo úžasné. V tom čase prišiel úplne vhod. Veď kto by nechcel čítať knihu o sebe a ešte sa dostať do toho úžasného sveta kameňožrútov. Túžil som po tej knihe, ale v tom čase som ani nevedel, že niečo ako kníhkupectvá existujú. A potom, keď som si spravil štátnice, nejako som si ju zohnal. A ten pocit, keď idete z pošty, trháte obálku a pozeráte sa na Auryn a čítate červený text, to je na nezaplatenie. Vlastne, ono na tom nie je nič výnimočné. Skrátka a dobre, tá kniha sa dá bežne zohnať v kníhkupectvách, ale keby som si ju nezohnal po takom čase, možno by som ju nikdy nemal tak rád.
Pán prsteňov
Áno, aj ja som ten, čo najprv videl film a potom čítal knihu. Ale ten príbeh ma dostal, Tolkien je človek, ktorý nemá hlavného hrdinu. Teda niežeby nemal, ale jeho postavy sú pre príbehy dôležité. Ako som videl film, chcel som čítať knihu. A tak som sa začal stretávať s kamarátmi a tak. Najprv som prečítal Húrinove deti a to bolo famózne. Ono v Košiciach to nádherne snežilo, ja som si vzal knihu kdesi do izby a čítal, čítal. Vychádzal som z izby po čaj, alebo po sušienky.
Potom som sa dostal k rozprávkovej knihe, „List od Nimrala“. A to som ľutoval, že som rozprávky podobného typu nečítal, keď som bol dieťa. A čo začarovaný psík Rover?
A tak som sa dostal aj k Hobitovi a čítal som ho sťaby s fajkou v ústach, uchmatnutým syrom z chladničky.
A čo Pán presteňov? No k nemu som sa dostal tiež cez nejaký inzerát. A ono to prišlo. Práve tie knihy z roku 1992 a ja som ostal úplne potešený. Splnil sa mi taký ten sen rytiera, ktorý vyťahuje meč.
Viete, čo mi to ešte pripomína? Tú hrú Prince of Persia, keď sme behali po všakovakých chmárach, až kým ste neskončili v náručí princeznej.
Samozrejme, zoznam by som rád doplňoval. Ale zatiaľ mi napadli iba tie dve knihy, ktoré sú pre mňa dôležité a ku ktorým som prišiel ako k dobrodružstvu. Čo vy?
