Skala dračieho vyhasnutia

Nikto nevie kedy sa narodil, kam chodieval do školy a koľko mal súrodencov. Každý ho poznal ako čarodejníka, ktorý sa kamarátil s vílami, škriatkami, obrami a drakmi. Veril tej prastarej tradície, že tak ako má rytier svoj paloš, čarodejník má svojho draka. Nikto okolo neho nechápal prečo miluje zelenú farbu. Ale on vyrastal v kraji Zeleného draka.  

O Zelenom drakovi panovala povesť. Kedysi dávno, ešte, keď sa draci neskrývali v jaskyniach, Zelený drak žil v lese. Miloval med, čerstvé mäso a spolu s obrom porazili skalu a vytvorili tak Skalné mesto. V ňom žili ľudia. Kvôli tomu, že žili na Skale, naučili sa rýchlo používať oheň, zbierali bylinky a lovili divé zvieratá. Časom sa im podarilo nejaké zviera domestikovať. Mali krásne tradície, raz do roka chodievali, bolo to tuším pred Chladnými vetrami, do lesa na drevo. Koncom roka sa stretávali pred štedrým stolom a kuchtili všakovaké dobroty. Boli majstrami svojej doby, bylinkami vedeli vyliečiť rozbitú hlavu, tráviace problémy, ale aj zlomené srdce. Tuším, že na zlomené srdce používali lišajník, ktorý trhali len raz v roku.

V meste bola krásna radnica a na nej erb, ktorý mal tento blazón. „Na striebornom štíte sa objímajú zelený drak a veľký človek“. Erb, ako všade vo svete, zobrazoval nejaký symbol. Nie je ťažke uvedomiť si, že na tomto erbe bol znázornený boj draka a obra proti skale.

Zelený drak žil svojim životom, lietal po svete, lovil v rybníku, pomáhal ľuďom v núdzi a smial sa. Ťažko sa to predstavuje, ale keď sa usmial, bolo mu vidieť jamky na jeho šupinatej tvári. Nebol jediný, ktorý mal jamky, keď sa smial. I čarodejník mal túto vlastnosť.

Ťažko povedať, kedy sa prvýkrát stretli. Čarodejník sa párkrát zatúlal do Zelených jaskýň. Zaujalo ho tam a najviac ho fascinoval oheň v jaskyni. Nezľakol sa draka a začal pri ňom vyrastať. Drak ho naučil všetko, čo vedel a z chlapca sa stal veľmi silný čarodejník. Jeho sila bola obrovská, do jeho srdca sa dostala dračia mágia, ktorú nevedel len hocikto.

Jeden večer videl vílu tancovať v lese. Hneď sa zamilovala do jeho orieškových očí. V ten istý večer, keď sedel s vílou prvýkrát pri ohni, objavila sa pri nich skupina lotrov. Lotri, babráci, darebáci, špinavci, ohyzdní ľudia, kruté beštie, ľahtikári, zlodeji a zbojníci.

Čarodejník sa snažil nemotorne zahrabať do červených vlasov víly. Zbojníci ich chceli zabiť, okradnúť a iné kruté veci. Dračia mágia bola veľmi silná a z celej tlupy asi 40.tich zbojnikov všetci popadali na zem. Iba jednému, tomu najzbebelejšiemu, sa podarilo uniknúť.

Vílu si časom vzal a spolu sa presťahovali do Skalného mesta. Mali veľký dom a čarodejník začal v pivnici zhromažďovať knihy, čo pozbieral. Bola len otázkou času, kedy sa knihy budú požičiavať. Ten dom ľudia nazvali Bylinková knižnica. Keďže nie sme v reálnom svete, kde heraldika bola určená len pre šľachticov, čarodejník s vílou mali tiež erb. Bol tam vyobrazený červený štíť a na ňom bylinka a kniha.

Manželia sa mali hrozne radi. Obaja si navzájom robili radosti a celým mestom sa rozlievala láska. Čarodejník vyčaroval v Skale studňu a víla vyčarovala tomu potoku cestu. Tá cesta symbolizovala príbeh ich lásky.

Do mesta prišiel jedneho dňa chlapík s čiernym kabátom. Z nejakého dôvodu sa oslovoval gróf. Mal hrozne škaredé oči a v meste z radnicce zhodil erb. Či tomu veríte alebo nie, heraldika má magické schopnosti. Keď sa erb zničil, draka v srdci bodlo a obor sa prebudil po hrozne dlhom čase. Povráva sa, že ten potok, ktorý spravili čarodejník s vílou, vyschol.

Gróf mal neuveriteľnú moc, bol to černokňažník. Nebudem tu písať jeho príbeh, nudilo by vás to. Jedného dňa vykradol celú cennú knižnicu čarodejníka a pred jeho zrakom to začal páliť. A vtedy čarodejník pochopil, kto to bol. Bol to práve ten zbojník, ten najzbabelejší. Teraz bol silný a chcel zničiť mesto a podmaniť si ľudí.

Mal armádu čiernych rytierov, ktorý začali hubiť magické tvory. Namiesto víl a škriatkov sa les začal množiť kikimorami, hadmi a obludami. Gróf síce mal veľkú moc, ale nikdy nechytil draka. Draci sa vždy ukázali len tomu, kto si k ním dokázal nájsť cestu.

Jeden večer sedeli v Zelenej jaskyni všetci verní. Drak, čarodejník, víla, kováč, maliar, brtník a vlastne všetci priatelia, ktorí chodievali spolu na drevo.

„Gróf je veľmi silný a jeho čierne srdce prinieslo tieň na naše mesto.“ hovoril drak.

„Budeme proti nemu bojovať, ako vtedy so Skalou.“ prehodil svoje obor.

„Teraz nie, gróf je veľmi silný.“ hovorila víla.

„Jediný spôsob ako sa ho zbaviť je odísť.“ prehodil kováč.

„Je tu len jediná osoba, ktorá by sa ho mohla zbaviť.“ drak sa usmial.

Čarodejník nadvihol obočie na draka a ten sa usmial.

„Si tu najsilnejší. Nesieš si v sebe toľko skúseností a schopností. Si jediný, ktorý nás ochráni a môžeš ho zničiť. Si silnejší ako on.“ hovoril mu drak.

„Sú krajšie veci, kde míňať energiu a kde využiť svoju silu.“ povedal čarodejník a usmial sa na vílu.

„Čo budeme teda robiť?“ spýtal sa haviar.

„Sila draka je obrovská, môžeme odísť kamkoľvek inam.“ prezradila víla.

Drak mal veľkú silu, všetci mu posadali na chrbát a odleteli preč. Aby to gróf mal v živote ľahké a šťastné, začarovali ho do tej skaly. Nikto nevie kam odleteli, ostal po nich len názov, ktorému hovoria dodnes „Skala dračieho vyhasnutia“.