Bola to krásna noc, mrvil som a skučal, chrápal a párkrát spadol z postele. Snívali sa mi také hovadiny, že som div nezošalel. Zobudil som sa viackrát a vždy sa mi vykreslil úsmev na tvári. Spala vo svojom obrovskom pyžame a voňala. Ženy v posteli vždy voňajú, hovorieval mi kedysi jeden ujo. Pošteklil som ju občas po vlasoch a aj niečo povedala, ale nedávalo to zmysel. Miloval som ju, keď spala, bola taká jemná, krehká. Vtedy som pochopil význam tých slov, že ako je to niekoho ochraňovať. Hodil som sa na postel a zaspal som.
Zobudil som sa sám, spoločnosť mi robilo jej voňavé pyžamo. Vstal som úplne čerstvý, vysmiaty a pošteklený. Vzápätí sa otvorili dvere, vyľakane sa na mňa pozrela a usadila sa ku mne „Prepáč, nechcela som ťa zobudiť.“
„Nezobuila si ma, som akurát vstal.“ Povedal som jej, keď ma šteklila po vlasoch. Ani neviem ako, ležal som jej na kolenách a škeril sa na ňu.
„Potrebujem ochrániť od zlých šeliem, bosoriek, divých zverov a od zubatej.“ Hovoril som jej a hrozne sa smiala.
„Ty si číslo. Nepovieme si rozprávku?“ Spýtala sa ma.
„Môžeme, o čom? O tom ako som sa raz o tretej ráno zobudil na Šárke?“ Vybuchol som smiechom.
„Chcem ti niečo povedať.“ Povedala popri tom ako mi pozerala do očí.
„Ja ťa počúvam.“ To už som sa posadil k nej, ľahli sme si k sebe do postele a oprela sa o moje rameno. Voňala broskyňou a jej vlasy mi občas pošteklili krk.
„Včera bol dobrý deň v práci, ale prišla za mnou kolegyňa a začala sa sťažovať na svojho chlapa.“ Začala.
„Pokračuj a nechaj tu ruku tam, kde je.“ Povedal som jej a hodila na mňa rozkošný pohľad.
„Začala vykrikovať, že čo ma čakať, keď sa spolu na prvom rande vyspali a potom čakali na lásku?“ Pozerala sa na mňa.
„Nuž, cesta k dokonalému životu.“ Nemohol som si trochu sarkazmu odpustiť.
„Myslíš si, že je zlé, keď sa dvaja ľudia spolu vyspia a potom si začnú? Pretože tak mi to príde, ona má vkuse také kecy, že hľadá princa na bielom koni a ten, kto sa mu približuje, s tým skočí do postele.“ Riekla mi.
„Neviem, ale mnoho ľudí si myslí o sexe, že je to prostriedok k niečomu...“ Zarazil som sa. „Ako to povedať? Niečo ako prostriedok na potvrdenie niečoho.“ Citoval som svoju príručku Teórie medziľudských vzťahov, strana 34.
„Chceš povedať, že po tom ako sme sa prvýkrát milovali, si ma nezačal mať radšej?“ Opýtala sa napoly pobavane, napoly prísno. Ale ja som ju už poznal. V kútiku jej úsmevu už čerti kuli pikle.
„Nie.“ Usmial som sa na jej odpoveď a ona sa rozosmiala.
„Ani ja nie. Vlastne, už keď sme sa prvýkrát stretli, obaja sme mali myšlienky na to, aby sme skončili v posteli. Ja som ťa vlastne začala mať ešte radšej, až vtedy, keď sme spolu deťom rozprávali tu rozprávku. To už sa ti nedalo odolať.“ Smiala sa.
A tak nechajme jej kolegyňu a jej srdcervúce problémy, nepatrí sa ohovárať a pozrime sa ako to bolo s tými deťmi.
Nebudem hovoriť, kde sme sa prvýkrát stretli. Napíšem to tak, že sme začali chodiť spolu vonku. Občas sme sa zabudli a šli na čierno vlakom do Kladna. Tam sme si kúpili Harribo cukríky a šli pešo do mesta Slaný. Skoro sme tou cestou pomrzli, už vtedy som ju chcel chytiť za ruku, ale kamión bol proti tomu. V pivovare sme dopadli kúzelne. Doteraz neviem do akého vlaku späť sme nastúpili. Tam mi prvykrát zaspala na pleci a povedala mi, že som dobrý vankúš.
Chodievali sme spolu hrať volejbal. Cestou tam i späť sme si sadli k sebe tak, aby sme sa kolenami dotýkali. Bola zlatá, hrozne zlatá. Nedoberali sme si jeden druhého, mali sme sa k sebe bližšie tak inak. Z ničoho nič sme sa trepali v noci zo Zličína do Letňan, aby sme si kúpili šalát a rožky. K tomu sme si kúpili fľašu bieleho vína a šli sme domov po štyroch.
„Necheš ísť so mnou robiť animátora deťom?“ Opýtala sa ma raz, keď sme jedli pirohy v poľskej reštaurácii. Ja plný struhánky, maku a tvarohu som vďače súhlasil.
„Ale má to jednu nevýhodu.“ Zatvárila sa tak zahanbene, rumanec jej vyskočil na gambu.
„Akú?“ Opýtal som sa jej.
„Budeme spolu v jednej izbe.“ Odvetila mi. Ja som sa na ňu túžobne pozrel a ona to ocenila. Z nejakého prazahádneho dôvodu som sa jej začal viac pozerať na zadok ako do očí. A ona dosť často v ten večer chodila od stola.
Tak som si zbalil veci a šiel som. Čakala ma na stanici, mala pôvabnú vôňu, vlasy sa jej vlnili a ja som schválne prišiel v košeli, ktorú som zapol asi na tri gombíky. Hneď keď ma videala, najprv mi upravila golier a zapínala mi gombíky. Sedeli sme pri sebe, dotýkali sa kolenami a mne sa z nejakého dôvodu gombíky rozopínali samé. Samo sa to pokazilo.
Stále, keď sa na mňa pozerela, smiala sa. Ja som sa smial tiež, už od mala trpím nevyliečiteľnou chorobou. Hrozne rád kradnem dievčatám úsmevy. Mala voňavý úsmev a strašne rada mi ho ukazovala. Bola šarmantná, veselá a voňala jablkovým sirupom. Mala čaro rozprávok, chcel som sa s ňou zatúlať do perníkovej chalúpky.
„To je les ako z perníkovej chalúpky.“ Povedal som jej po tichu.
„Isteže, cvič sa, budeš deťom v noci rozprávať rozprávky.“ Smiala sa.
„S tebou ísť k pernikovej chalúpke.“ Odvetil som jej a celá rozžiarená mi venovala slzivý úsmev. Tuším ma aj chytila za rameno.
Vystúpili sme z autobusu a šli pomaly uložiť deti. Ju som už nevidel, zazrel som ju, keď prišla večera. Miloval som od mala také táborové jedenie, keď človek doslova zožerie všetko. Prežratý som odchádzal sa trochu prejsť, prísť na iné myšlienky, pohrať sa s okolím. Našiel som si nových kamarátov, vymyslel si ďalšiu verziu rozprávky o Jazernej pani. Keď som sa dorumázgal späť, všetci spali. I ona, bola kúzelná. Ja som si ľahol na posteľ a spal som ani zarezaný. Druhý deň sme boli s deťmi v jaskyni, kde si oni vymysleli všakovaké príhody. Smiali sme sa a uvedomili si aký je ten smiech krásny. Zblížil som sa s deťmi, videli mi v očiach akúsi dôveru alebo neviem ako to povedať.
Večer som sa dôstojne obliekol a sedel na posteli. Hľadal som nejakú knihu. „A ty kam ideš?“ Bola zvedavá. Zakryla sa paplónom a odvrátila sa na druhý bok. „Tož, idem deťom čítať rozprávku.“ Povedal som tak na pol huby.
V momente sa otočila a usmiala sa. „To, čo je? Aj ja chcem, aby mi dakto čítal rozprávku.“ Usmiala sa.
Schválne som ju odkryl a zakryl. Dal som jej pusu na čelo a povedal jej, „Keď nebudeš tak o hodinu spať, prečítam ti rozprávku.“ Usmial som sa a ona mi povedala, že dobre. Ja vám neviem, ale v živote sa na mňa niekto tak krásne neusmial. Mal som neuveriteľnú chuť ju pobozkať, ale to by som sklamal deti.
Rozprávka sa čítala krásne, boli poslušné. Keď som od nich prišiel, spala už. Dal som jej pusu, takú poriadnu, mal som pocit, že sa usmiala. Ľahol som do postele a cítil som sa akoby som lietal. Vlastne to nie, posteľ lietala.
Ráno som šiel na raňajky, chytila ma za plece a povedala mi, „Čo si sa tak v noci zdržal?“ Smiala sa.
Ďalší deň sme išli čítať rozprávku spolu. Deťom sa to hrozne ľúbilo, bola to rozprávka o manželoch, čo sa skrývajú pred starostom dediny. My dvaja sme sa krásne dopĺňali. Ľahli sme si teraz do postele spolu. Vytiahol som knihu a začal som čítať. Nedošli sme ani po druhú vetu a už bolo treba zhasnúť svetlo.
A odvtedy milujeme rozprávku O Ďurovi Truľovi ešte radšej.
