Povídka

Vonku už niektorý deň snežilo a obaja sme chodievali domov so zaprášeným kábatom od snehu. Už ma čakala, v miestnosti, ktorá voňala sviečkou. Ja som si sadol k nej a chytil ju za ruku ako každý večer. Mala orieškové oči a atramentové pero.

„Isto si bol dnes dobrý, však?“ Opýtala sa ma.

„Ale isteže.“ Odpovedal som po chvíľke.

„Čo bolo v práci?“ Veselo zachichotala.

Mala veľmi príjemný hlas, miloval som ho. A čím viac som ju zlostil, tým ten hlas znel o dosť príťažlivejší.

„Našli sme nejaký pergamen napísaný červeným atramentom. Pol dňa sme ho lúštili. Čo si vyvádzala ty?“ Opýtal som sa po chvíli.

„Študenti ma veselo poslúchali.“ Ostýchavo sa usmiala.

„Ich to prejde.“ Začal som ju oboznamovať s touto krutou realitou.

„Ani netušíš aké máš šťastie, že vonku sneží. Teba je málo vyhodiť na sneh a ohadzovať vidlami ty naničhodník!“ A potom prišli slová od zbojník, kujón, ancikrist, zloduch, podvodník, potkan, oplan, oštara, pačmaga a čo ja viem čo ešte.

„Tomu hovorím manželská idylka.“ A to sme sa obaja rozosmiali.

„Mám ťa rada.“ Riekla ničomnica. Je zaujímavé, že najprv div do mňa nehádže vidly a potom chce nežnosti.

„Ja vážne nechápem prečo si si ma vzla.“ Povedal som pokojným, strapatým hlasom.

„No veď áno. Si nepriťažlivý, nudný, nezaujímavý, neatraktívny, nevieš ženu nijako dobyť. A ešte si hrozne nemoderný, do všetkého dávaš rozum a neriadíš sa citmi. Potom by bolo dobré zhodnotiť to, že nie si vôbec chlap a si príliš správny, formálne dobrý človek! Každému všetko odpustíš!“ Ryčala ani tur.

„Drahá, prepáč, musím si ísť nejaký durman, aby som pochopil, čo si vlastne hovorila.“ Zatváril som sa pohľadom ako keď som kedysi sledoval AKTY X.

„No a ešte determinovaný, integrovaný analytik a teoretický romantik a nikdy nič neurobíš.“ A po týchto slovách videla ako začínam hľadať injekčné striečkačky.

„Nejdeme von? Videl som kúsok nášho jazera akési stánky so syrom, možno sa nájdu aj nejaké palacinky.“ Navrhol som.

„Vďačne.“ Usmiala sa.

A tak sme šli von, obaja v zasnežených kabátoch, držiac sa ruky a Elaine v pletenej čiapke. Cestou sme sa prirodzene zhovárali.

„Je krásne riešiť cudzie problémy, však drahý?“ I opýtala sa ma to, povedal by som, že s štipkou irónie. Lež ja to slovo nsmiem používať. Pretože mňa ľudia majú radi, iba ak nie som sarkastický a cynický.

„Isteže, ale až po užití opiátov, inak by tie rady neboli užitočné.“ Povedal som štípľavo, sladkým hlasom a pohľadom ako keď hladkám čiernu vdovu.

„Niečo sa stalo?“ Spýtal som sa.

„No, jedna kolegyňa podviedla svojho manžela a hovorila, že to isté čaká aj nás. Buď to urobíš ty, alebo ja. Ževraj to vôbec nie je život, čo my žijeme. Nemám rada také „rady““ Povedala a bola smutná.

„Ono, každý človek robí rozhodnutia a potom za nich berie zodpovednosť. A ten, kto nerobí rozhodnutia, radí. Pozri sa, neviem, čo bude s nami o pár rokov. To nik nevie. Ale ak sa bojíme toho, či iného, to znamená, že sa tomu snažíme vyvarovať.“ Hovoril som pokojne.

„A ona hovorila, že 15 rokov to bolo všetko v poriadku, ale potom ho podviedla.“ A hovorila to trpkým hlasom.

„Ale to je jej život. Nie tvoj. A po pravde, ty ma nikdy nepodvedieš.“ Začal som sa usmievať.

„Ako to môžeš vedieť?“ Spýtala sa ma.

„Pretože, no, kto už len teba by chcel?“ Povedal som sa a schuti sa zasmial.

„Ty!!!“ A hodila ma do snehu a chcela ma udusiť v ňom.

„Také sa robí svojej najdrahšej?“ Búrila sa.

„A tak trochu ťa musím rozosmiať a počertiť. Po pravde, vieš koľko krásnych vecí nás ešte čaká?“ Pousmial som sa túlavo.

„Ďakujem ti.“ A zdvidhla ma ďalej.

Kráčali sme ďalej a v diali sme zazreli voľajaké ohne.

„Už cítim vôňu perníkov!“ Vykríkla slávnostne a teraz bola nádherná. Keby všetci ľudia na svete boli takí bystrí ako je autor tejto poviedky a nešpliechali z úst všakovaké teoretické hovadiny, sprostosti a blbosti, pochopili by, kedy človeka naozaj milujeme. Lenže na to je treba mať empatiu. Stačí si ho predstaviť a ako sa s ním vrátiť do doby, keď bol dieťaťom. Pretože všetci sme kedysi boli deťmi, všetci sme si obili kolená, dostali prvýkrát pusu a hrali v nedeľných topánkach futbal. A aký krásny gól som nimi dal!

A ono všetky tie skúsenosti, čo na človeka prídu sa mu akosi zapisujú na duši. A čím je ten človek srdečnejší, tým má krajšie oči. A Elaine ich mala rozkošné, vždy sa jej vedeli rozžiariť. A to nemyslím len vtedy, keď som sa jej pozeral do výstrihu a hovoril jej, že má krásne oči.

„Máš pekné oči.“ Povedal som jej a bolo vidno, že ju to potešilo.

„Aj ty. A veľmi. Vieš, že v tých očiach vidím toho malého chlapca, s ktorým by som chcela chodiť do škôlky.“ A usmiala sa.

„No hej, ale ty si tam so mnou chcela chodiť len z jedného dôvodu. Aby si so mnou po obede ľahala do postele!“ Rozrehotal som sa.

„Veď to už dávno nie je verejné tajomstvo, zbojník.“ A hodila ma do snehu. Tak to sa samo sebou rozumie, že sme sa ešte párkrát pováľali v snehu a najlepšie to bolo dole kopcom. Ako malé deti.

„Máš rozprávkové oči.“ Povedala mi s detským, dievčenským pohľadom. Vykročili sme k jazeru, kde sme si povedali, že budeme svoji. Jazero bolo v čistine a vôkol neho boli stromy a niekedy tam pomedzi stromami jazdila lesná železnica. Tým vlakom sme jazdili aj my dvaja do práce. Vlastne on chodil iba dvakrát do dňa alebo nejako tak.

V zime však chodil jedného dňa vlak, ktorý prefrndžal lesom. Opakovalo sa to každoročne, niekedy v piatok poobede to chodilo. Vždy v decembri. Nikto nikdy nezisťoval príčinu, ani nikoho nezaujímala. Ľudia si zvykli na tú tradíciu a poniektorí si o tom rozprávali príbehy. To sa sedelo pri čaji a počúvalo nejaký príbeh o Vlaku, ktorý doniesol sneh. Alebo o Vlaku, ktorý doniesol Vianoce. Ono, každá nezvyčajná udalosť vytvorí príbeh, povesť, či mýtus.

Držiac Elaine za ruku, sme ten vlak obaja vycítili. Pozrela sa na mňa a spýtala sa, „Bol si tento rok dobrý?“

Nuž a ja ako rytier mocných zbraní, vytiahol som na ňu svoje tulácke oči a povedal jej, „Však tebe sa tak páči, keď som zlý ako čert.“ A potom nejako mala reči o tom, že nič nedostanem na Vianoce a že ma má hodiť do jazera. Ja som jej na to podotkol, že ju by som tam aj hodil, ale, že je taká zlá, že by ju isto ani v tom jazere nikto nechcel. Je vám asi jasné, že ma neminula guľa pod kabát. (Čo je vždy príjemné.)

No a keď sme šli vôkol tých borovíc, cítili sme perníky a harmančekový čaj. A z tých domcov, čo boli viacmenej stánky sa dymilo. Drevo praskalo v peci a bolo tam mnoho čečiny, aby sa vyúdili pece. A tam kdesi v diali čosi bublalo v kotli. Keď to niekto otvoril, dym vystúpil do výšky. Naše oči neboli samé, ktoré sa na to pozerali. Je pravda, že občas som sa nebránil pohľadu na Elaine. A ako sme kráčali po ten lesnej čistinke, kde voňali klobásy a syr sa miešal s kyslými uhorkami, stretli sme jedného starého dobráka.

Bol to človek, čo ma kedysi učil na škole. Stál tam s akousi mladuchou a diskutoval s nejakou pani, ktorá bola v stánku. Sviečky a lampióny ožiarovali stánky.

„Aha, tam je náš rozosmievač.“ Pohladila ma pohľadom Elaine.

„A keď nás uvidí, že sa držíme za ruky?“ Usmial som sa. Obaja sme nevedeli odolať jeho pohľadu.

Aby som to vysvetlil, s Elaine sme chodievali na pár predmetov, ktoré nás učil.

Tak sme šli vôkol tých uličiek a vyučujúci niečo hovoril. „Keď som chodieval k starej mame, tá vedela urobiť výborný chlieb. Prišiel som a hovorím jej, že chcem chleba. A ona rozohriala pec a chlieb bol za 3 dní. A tie škvarky, aké sme u nej jedli.“ Historku, ktorú som už toľkokrát počul ešte spoza školských lavíc. To bolo ešte keď som bol do Elaine zamilovaný a vyrýval som jej meno na lavicu tak šikovne, že som sa porezal. Z toho, čo ste prečítali, máte pocit, že ju asi nenávidím, však?

„A ja vás zdravím.“ Pozrel na nás bez toho, aby sme mu čokoľvek hovorili.

„Dobrý deň.“ A to sme si podali ruky a vyučujúci hovoril.

„Nechcete sa vrátiť na fakultu? Veď študenti sú hotová ohavnosť. Minule som sa jedného spýtal na zlatú bulu sicílsku a on mi povedal, že ju zjedol Napoleon na obed.“ A takým tónom pokračoval ďalej.

„A čo hovoríte na erb nášho mesta?“ Opýtala sa ho Elaine.

„Však to je gýč jak sviňa!!!“ A to si do seba nalial miestnu medovinu.

„A vy dvaja čo spolu? Nebodaj sa chcete vziať!“ Zvolal radostne. Mal nás oboch dosť rád.

„No tuším otec Roberta Fulghuma to povedal, že viete prečo sa Ježiš Kristus nikdy neoženil?“ Posmial som sa.

„Prečo?“ Obaja s Elaine sa pozreli na mňa.

„Boh ho nechcel druhýkrát ukrižovať.“ Povedal som a to som už vedel, že tú noc budem spať pred dverami.

„A čo máte nové?“ Smelo sa ho spýtala Elaine.

A vôkol nás prefrčal kočiar, mal farebné kolesá a biele kone. Ktovie čo vozil, ale keď človek počuje vŕzgať kočiar, je mu na duši veselšie.

„A tak viete, študenti chcú stále lepšie a lepšie známky prakticky za nič. Minule som čítal jednu seminárnu prácu, však to ja na wc by som spraivl lepšie.“ Ryčal ani tur. A tak sme si štrngli punčom a pobrali sa ďalej.

„Pozri, tam je lúka.“ A naozaj, bola to zasnežená lúka, kam sme chodili počas letných dní. Po pravde, ono rástli tam maky a ja som ich trhal Elaine, a potom sme si doniesli deku, ľahli si na ňu a pozerali, čo sa deje vôkol. A občas som bol na ňu dobrý. Rada ma šteklila klasmi pšenice či čoho to vlastne po rukách a ja som sa pajedil, čo jej úplne vyhovovalo. A potom sme kŕmili kačky a raz sme ukradli chlieb z pekárne. Vlastne to ním sme kŕmili kačky.

„A pozri sa, deti.“ A skutočne, sedeli tam deti a čakali na rozprávku. Ako každoročne, čakali na nejakú vianočnú rozprávku.

„Zrejme im nemá kto rozprávku povedať.“ Začala Elaine, keď sme šli vôkol stánku s klobásou a syrom, kyslými uhorkami a dobrých chlebom. Pekár nás hneď videl a povedal nám, že dnes nám to dá zadarmo. Ale už nesmieme od neho kradnúť.

„A tak to on ma naviedol na to. Ja som v tom nevinne.“ Začala Elaine.

„Isto a držal ti nožík pri očiach, aby si nekradla, však?“ Smial sa pekár.

„No akoby povedala kedysi moja drahá, za to môže počasie.“ A pozrel som sa na ňu takým pohľadom ako už dávno nie. A jej oči žiarili ako kedysi, keď si oproti mne sadla vo vlaku. Asi preto ma chytila za ruku a a pohladila po nej.

A podišli sme bližšie k stánkom, tam kdesi predávali čaj. Jedným druhom vianočných čajov tam u nás bolo ovocie v rume. To sa naložilo ovocie do rumu. Dokonca sa povráva, že do čaju šli prvé maliny, ríbezle a kdejaké dobroty, čo tam rástli. Oni sa namočili v rume a nechalo sa to v pivnici. Alkohol postupne vyprchal a stalo sa z toho voľačo veľmi príjemné pre dušu.

Tož, neodolali sme a potom, čo som zjedol klobásu s chliebom, kúpil som si to ovocia v rume. A Elaine kamsi zabehla a vrátila sa. Mala polievku v chlebe. A z oboch to tak krásne dymilo a oči Elaine svietili.

Sadli sme si k deťom, tiež sme chceli počúvať rozprávku, Elaine predsa vedela oprieť hlavu o moje plece a ktovie na čo myslela. Asi na ten blivajs, čo som minule uvaril. Veru, dámy, tie sa vedia tváriť, ostatne, všetky sú rovnaké. Nie som síce praktik, ale vzhľadom na to, aké teoretické aspekty som už čítal, vám teda radím, nikdy im také veci nehovorte.

Deti pili horúci čaj, až sa z nich dymilo a ich líčka boli červené. Pozerali sa na nás s Elaine a niektoré dieťa povedalo, „Veď oni sa majú radi.“ A to sme sa obaja na nich usmiali. Obaja ich smiechom, detským. Dodnes mám detské oči a dodnes mám chlapčenský smiech.

„Čo keby sme drobcov zobrali k nám? Ja upečiem buchty, budú spať v tej izbe. Povieš im voľajakú rozprávku.“ A tak sa Elaine samá od seba ponúkla rodičom a oni boli radi.

A tak sme ich odniesli do našej kuchyne. Voňala ešte cesnakom, zemiakovými plackami. Deti sedeli pri stole a ja som im z komory doniesol údený syr, papriku a uvaril som im harmančekový čaj. Detí nebolo veľa, iba 6.

Elaine doniesla voľajaké pendreky a pečené praclíky a hlavne perníky s kakaom.

„To by ma zaujímalo kde boli.“

„Isto ti to poviem. Aby to nedopadlo ako v lete, keď si mi ukradol všetky buchty z plechu.“ Začala.

„No to teda bol nápad, bolo mi tri dni zle.“ Trielil som slovami.

„A kto ti za to môže? Pchať a džgať sa horúcimi buchtami ty holota jedna!“ A to už sa smiali aj deti.

„Radšej im povedz nejakú rozprávku a poď ku mne.“ Dodala. Vytiahol som fľašku medoviny a nalial obom. V gágore obom zaštípalo. Hodil som droždie do múky a začal som.

„Sedel som vo vlaku a šiel na prázdniny. Vonku sa chýlilo k snehu a ja som si chcel Julesa Verna.“ Začal som a Elaine ma odmenila miešaním pohladením žĺtkom vajíčka na gebuľu.

„Ďakujem drahá.“ Zarumázgal som.

„A potom si ku mne sadlo dievča a tvárila sa, že jej treba pomôcť s kufrom.“ Povedal som im a oni zaujato počuli. Voľakomu bolo treba naliať kakaa, iní už nechceli a niekto mal chuť na tú medovinu.

„Keďže som zdvihol ten superťažký kufor a dal ho inam, slečna vďačne poďakovala.“ Ani som to skoro nedopovedal a už ma schytal kopanec do holene.

„Veru, už vtedy v tom vlaku som na tej dievčine pozoroval veľmi agresívne správanie, dokonca sa aj agresívne usmievala.“ A tak som hovoril vetu, deti sa usmievali.

„Vlakom sme kráčali ďalej a ja som si uvedomoval, že by som ju chcel za manželku. Čo všetko by som s ňou mohol robiť. Napríklad chodiť na huby. A tak som sa na ňu občas pozrel. Musím však povedať, že niekedy to nebolo len občas.

Potom prišiel sprievodca a fľochol na nás pohľad ako keď krákajú vrany. A ja som sa na tú slečnu pozrel a hovorím.

-To je vždy príjemný pohľad. Ja teda viem, že moje vlasy sú ako vrana, ale preto ešte nemusím dostať ponuku k manželstvu.

A to dievča sa tak roztomilo usmialo, šteklila ma svojim pohľadom i vlasmi. A z nejakého dôvodu mi spadla na zem fľaška s vodou a začala sa vylievať.“

„A ja som sa pozrela na toho chlapca, uvedomila som si koľko je v ňom chlapčenskosti a zábavy, radosti a šťastia a čakala som na to, čo bude ďalej.“ Povedala Elaine a usmiala sa na mňa.

„A tak sme sa spolu začali rozprávať. Rozprávali sme sa od rybárskych učiteľov na strednej škole až po dôchodky. A potom sme zastali kdesi tam, kde žeriav zdvíhal brvná.“ Pousmial som sa.

„A povedal mi, že nejaký taký obraz by chcel mať nad posteľou. A ja som protestovala a povedala...“

„Dúfam, že nebudeš mať nad posteľou obraz železnice.“ Skočil som jej do rečú a usmial sa.

„A tak sme sa dohodli, že tam budem mať mach a šli ďalej, kde vlak stál dosť dlho. Supersprievodca kráčal a dunivým hlasom zvolal, že tu budeme pol hodiny čakať.“

A deti už pomaličky spali a tak sme ich odviedli do postele a šli spať pomaly aj my. Ako sme však ležali v posteli a ja som už mal oči v mrákotách, Elaine zašveholila, „A čo bolo ďalej?“

Ja ako správny romantik som zarumázgal, že si to nepamätám a to ma už buchla po zadku.

„To je pekné takto budiť manžela.“ Rozosmial som sa.

„A čo ja? Ty sebecké, egoistické zviera!“ Riekla Elaine a prevalila sa na druhý bok.

„No ako sme tam čakali, Elaine mi povedala. Môžeš im pozbierať ten plevel vonku. Je tam aj mach a to si potom daj nad posteľ. A to musí byť iba železničný mach, keď už chceš mať ten obraz s brvnami.“ Dohovoril som a Elaine už mala zavreté svoje čierne oči a ja som sa odobral takisto do perín.

Poviedka sa nachádza aj na: http://pweb.sk/clanok-manzelia-na-trhoch