Povianočné obdobie

Keď som býval mladším, nemal som rád to povianočné obdobie. Ježíško zdúchol, jedlo už tak nechutilo a človek rozmýšľal, čo bude robiť. I preto som chodil vonku hrať hokej, zlostil dievčatá a ja neviem, čo všetko. Nemal som rád to obdobie, keď všetko čaro skončilo a mne ostala píšťalka, s ktorou som pískal po sídlisku. Včera som si uvedomil, že sa prelomili ľady. Máte radi ten zvuk, keď pukne ľad?

Keď som mal 19 rokov, zacítil som dych morskej panny na dne Hornádu. Jedného dňa som sa rozhodol prejsť sa po ľade. Dlho mi netrvalo dumanie nad tým, šľapol som na tú ryhu a bum ho. Nebudem tu písať o tom, že som bol mladý, naivný a hlúpy. Za prvé, je to blbosť, za druhé, podobné slovné spojenia prenechám viac skúseným a za tretie, mám chuť urobiť to aj teraz.

Včera som si doprial poobedňajšiu prechádzku po Košiciach. Mestský park, kde človek slopal, alebo sa bozkával s dievčaťom, je zatvorený. Nechápem ako mohlo mesto dopustiť takú nehoráznosť. Veď mestský park pre mňa vždy symbolizoval pocit neduhov, ktoré raz budem rozprávať deťom a vnúčatam. Ohraničenie mestského parku ako vojenskej pevnosti, to je čosi hrozné a strašné, desivé a kruté. Veď tam som sa chodil bicyklovať a poriadne si tam rozbil koleno. Tam som kedysi sedel s dievčaťom pri fontáne a popritom ako sa kúpali naši rómski spoluobčania, čítal som jej švédsku Astrid. To bolo miesto, kde som prvýkrát dostal sexuálny návrh za fľašku čuča. To bolo miesto, kde sme sa naučili robiť ohnivé žiary po cestách z krčmy.

Ako som tak kráčal popri tom parku, uvedomil som si, že stojím na ľade. Ľad začal praskať a ja som uskočil vedľa. Vytvorili sa na ľade niečo ako geometrické krivky.

Šiel som včera vôkol Jakabovho paláca a okolo mostu, ktorý mi trošku pripomína Karlov. Uvedomil som si, aké sú tie Košice kúzelné a koko mi odkrývajú tajomstiev.

Prečo tajomstvá? V piatok som sa túlal mestom, chcel som sa pozrieť na krakovské betlehémy. Na múzeách, archívoch a knižniciach je občas niečo magické. Hovoril som si, že niečo s tým asi mám, keď sa kolo toho motám už nejaký piatok. A tak som kráčal Hlavnou ulicou a ťahalo ma to do boka. Veď v košických múzeách som nebol ani nepamätám.

Skončil som v Miklušovej väznici a chvíľku sa cítil ako turista vo vlastom meste. Ale potom som si uvedomil koľko krásy a histórie má naše mesto. Začal som to mesto vnímať ako mesto, kde sa vyrábali klobúky a gombíky. Mesto, kde sa kedysi varilo pivo a varila dobrá šunka. V mysli som vnímal, kde boli kedysi hradby a ako vyzerá vodná priekopa.

A tak, keď nad tým rozmýšľam, čosi také viem robiť len po Vianociach. Keď človek má náladu nejako si štekliť vlastnú fantáziu, zlostiť sa a rozprávať si vlastné rozprávky. A to je to puknutie ľadu. Keď sa človek vytešuje z takých drobností a nových objavov pre seba.

Toľko moja zvrhlosť, čo vy?