O Remarqueovi a Lisabone

Mal som 18 rokov a kráčal do knižnice. Bolo potrebné zohnať „Na západe nič nové“ a ja som si naivne myslel, že to tam budú mať. Isteže mali asi 20 výtlačkov, ale nebol som jediný, kto to čítal v tom čase. Hľadal som a hľadal, ale nenašiel. Tak som sa dopátral ku knihe „Noc v Lisabone“. Sám vlastne netuším prečo som si ju vzal do rúk.  

Knihu som začal čítať počas hrozne chladného februára. To viete, teplá posteľ, čaj a kniha. Nebudem sa tu vychvaľovať za aký rýchly čas som knihu prečítal, ale prezradím vám, že tá kniha vo mne vyvolala tie typické pocity dospievajúceho chlapčiska, nad ktorými sa teraz pousmievam. To pochopiteľne neznamená, že som sa ich vzdal. Ale poznáte to, ja si myslím, že každý chlap chce byť tak trochu dobrodruh. Sú to tie hry na mušketierov, na Karla Maya, Toma Sawyera, ap. A ja som pri Remarqueovi prežíval presne tie pocity ako hlavný hrdina. Spolu s ním som utiekol po manželku do Nemecka, behal s ňou po Európe a dostal sa až k lodiam putujúcim do Ameriky.

Knihu som miloval, čítal do noci, nosil do školy a rozprával o nich spolusediacemu. Je to vlastne prvá kniha od Remarqua, kde som si zapísal jeho prvý výrok. Nepamätám si ho doslovne a to zrkadielko, kde som si to písal, neviem kde je. Ale tú myšlienku si pamätám dodnes. Je vlastne dobré, keď človek zažije niečo zlé. Uvedomí si, že veci, ktoré kedysi považoval za zlé a ťažké, sú malicherné.

Toto leto som sa dostal do Lisabonu. Je to zaujímavé mesto, letisko v centre mesta, historická električka, krásny kláštor a magická rieka Tejo. Prečo magická? Pretože presne ňou začína Remarqueov príbeh.

A tak ja vám tak sedím pri rieke Tejo s výhľadom na most „25 de abril“ a pijem portugalské pivo. V rádiu hrá pesnička od The corrs „What can I do“ a mňa chladí vietor od rieky. A tak si predstavujem, aké bolo počasie, koľko bolo asi hodín, aké pivo mali vtedy a ako tí dvaja vyzerali. Ono to bolo niekde tu, hovorím si. Niekde tu sa začal odohrávať príbeh, o ktorom už toľko ľudí počulo. A viete čo je na tom najlepšie? Ono je úplne jedno, či Jozef Schwarz existoval a zažil taký príbeh a hlavne, či to bolo skutočné. Skutočné bolo to, že som čítal tú knihu a že som skutočne bol v Lisabone na miestach, kde sa ten príbeh začal odohrávať.

Okrem iného, toto je prvé miesto (s výnimkou Prahy), kde som vstúpil na miesto nejakej Remarqueovej knihy. Ak by som mal ísť navštevovať miesta Remarqových kníh, ktoré som čítal podľa časovej postupnosti, mal by som zájsť na fantastický obed, kde podávajú krkovičku s kapustou a chutí tam ako od mamy. Ale iba so ženou, ktorá vonia po broskyniach.

Napíšte mi prosím váš obľúbený výrok do diskusie od Remarqua a z ktorej knihy bol.