Niečo o fejtóne a fejtónistoch

Od včera bojujem s myšlienkou ohľadom aktuálneho diania. Alebo sa opýtam inak, čo je aktuálne dianie? Kedysi dávo sme sa učili, že fejtón je vtipné rozprávanie o nejakej konkrétnej, aktuálnej téme. Čo je aktuálna téma? Blížia sa Vianoce, v Čechách sa blíži voľba prezidenta, vlaky v Českej Třebovej nemajú lokomotívy, v Brne sneží, jazerá sa menia na ľadové kryhy a čo ja viem, čo ešte. Chlapci sa korčuľujú na jazerách, Orava sa vlieva do Váhu, človek má chuť nadžgať sa slanou šunkou a pagáčmi, čo voňajú ešte od pece. Stále neviem, čo je to vlastne tá aktuálna téma. Nech robím, čo robím, zaboha tomu neviem prísť na myseľ. Keďže som kultúrny barbar, hrozná laktibrada, rozhodol som sa napísať zopár slov o fejtóne.

Čo je fejtón? Okrem toho, že je to vtipné rozprávanie na aktuálnu tému? Nechce sa mi ísť do knižnice po žurnalistický slovník a doma nič také nie je. Predsa len, je sobota a človeku sa chce robiť všetko len nie intelektuálnym veciam sa venovať. I preto ja, radšej by som sa váľal s nejakou dámou po posteli ako skúmal hlbokú podstatu aktuálneho diania. Hoci, aktuálna téma je práve spomínaná myšlienka s dámou, ale to je osobné a ľudí uráža moje erotické cítenie.

Keďže pracujem v archíve, naučil som sa, že najprv je dobré zdroje skúmať a až potom si k nemu vytvoriť niečo ako definíciu, výklad, termín, podstatu významu toho slova. Kalkulujem, že by bolo vhodné, fuj, to je podmieňovací spôsob. Tak inak. Kalkulujem, že najpv si nejaký ten fejtón treba prečítať a až potom si vytvoríme nejakú definíciu. Možno aj tam pochopím, čo je aktuálne dianie.

Za otca žurnalistického žánru, ktorému hovoríme fejtón, považujem novinárskeho otca môjho najmilšieho spisovateľa. Sám Karel Čapek sa vyhlásil, že je jeho pokračovateľom. Každému je jasné, že hovorím o Janovi Nerudovi. Neruda písal fejtóny. On prichádza práve so svojimi fejtónmi a poviedkami. A teraz nehovorím len o krásnom fejtóne „Kam s ní“, ale aj o mnohých iných. Keď si chcete dačo kúpiť pod stromček a máte radi starú Prahu, kúpte si knihu „Fejetony“ od vydavateľstva Fragment. Dal by som vám aj hypertextový odkaz, ale nemám momentálne internet a keď si budem upravovať text, nebudem mať čas hľadať to. Však predsa, bing vám skvelo pomôže. (Nieže budete používať Google, pretože potom by Google vedel, čo dostanete pod stromček.)

Neruda vníma fejtón ako rozprávanie ako také. On bol človek, ktorý dokázal písať o polievkách, slanom syre, pražských starých krčmách. Takých, kde sa šenkéri usmievali, každého tam poznali, vkuse nosili pivo po stoloch a nikoho sa nepýtali nič. Už v roku 1860 (alebo niekedy v tom čase) písal, že takých hostincov je v Prahe málo. Ja poznám takisto v Prahe takých málo, naposledy ma výborne obslúžila jedna pani na konečnej jednej električkovej zastávky. Bola to tak skvelá žena, že som mal chuť si ju vziať. Pohľad mala šarmantný, stoly kockované, rum porozlievaný po celej krčme a začala kúzelnými slovami, „Čo chcete vy hnusné deti?“

Neruda písal o ľuďoch a takým spôsobom, že si človek zamiluje tú Malú stranu. On písal o miestach v Prahe, kde ľudia chodia s frakmi a dámy so šatami. Keďže to nebolo také stádo dobytka ako ja, nechal tie dámy v šatách. Ja by som tam ešte podával nejakú erotiku, trebárs písal o tom ako si dáma v šatách v lete dala na seba baranicu a gumový oblek na chudnutie počas pažravého žuvania zázvoru.

Mám hrozne rád jeho fejtóny, kde píše ešte o Prahe, akú ju človek pozná zo starých malieb. Napríklad Neruda píše o vrchu Petřín, nepíše o tej veži. (Pochopiteľne, tá veža tam nebola od roku 1425.)- ale o veži si prečítajte na wiki, ja som nevzelaný barbar, preto vám to nepíšem. Ešte by ste mi písali (najmä dámy), že si vymýšľam.

Čo ma Neruda vo svojich fejtónoch naučil? A to sa teraz nechcem vystatovať alebo chváliť, aký som intelektuál. Ak by som sa chcel chváliť, aký som šarmantný a múdry, napíšem vám o tom, ako som si raz robil párky a nedal som tám vodu. Hrniec s týmto bohatstvom ale nie je v národnom múzeu, možno si ho vzalo auto do spaľovne.

Neruda, keď písal, bolo vidieť, že sa bavil. Poznáte ten pocit, keď prídete do krčmy, tárate jedno cez druhé a ľudia sa smejú? Trošku to prirovnám k rozprávkam, nerozprávame ich preto, aby deti pochopili poitntu. Ale preto, aby zaspali. Podobne je to aj s fejtónmi, všetci ich rozprávame. Máme osobitné čaro, keď hovoríme o tom, čo sa nám stalo, čo sme prežili, ako si jeden z druhého uťahujeme. Napríklad o tom ako som vyšiel z krčmy a vyvreskoval po Žižkove pesničky. To je to typické Nerudove. Rozprávať o veciach tak, aby človek mal z toho dobrý pocit a sám na sebe také niečo bádal.

Poviedka (a nielen Nerudova) je čosi iné. Tam už prichádza nejaký príbeh, postavy žijú, máme k nim vzťah. Typická Nerudova poviedka U tří lilií. Poviedky vytvárajú pre nás prostredie, že každý z nás má príbehy, o ktorých sa krásne rozpráva. Malostranské poviedky sú preto kúzelné, lebo Malej strane dodávajú príbeh. Je to príbeh časti Prahy, ktorú má azda každý rád. Nie je to fejtón, len nejaké rozprávanie. Poviedka je niečo, kde človek chce vedieť ako sa to skončí, ako sa zachovajú tí hrdinovia. Vo fejtóne je jedno, kto skočil opitý cez plot, začal mlátiť dobermana. Je to jedno, či to bol Ďuro, Jaro alebo Mišo.

Na záver k Nerudovi poviem len toľko. Podaktoré jazyky hovoria, že ide o českého Dickensa. Veru, obaja majú čosi spoločné. Ale Dickens je Dickens a Neruda je Neruda. V literatúre neexistuje porovnávanie. To iba spisovatelia a la Otčim O. Otcov sa porovnáva s Dostojevskim, Salingerom, Dumasom, Aischylom, Prométeom a Kopernikom. Podobne je to aj s ľuďmi v živote. Budem chcieť byť slávny, tak budem všetko robiť ako Jean Baptiste Helvet. On už ako 17 ročný prednášal na univerzite (aj to neviem, či som sa trafil do mena.). A ja už za ním meškám 9 rokov. Preto sa idem zastreliť, oženiť alebo inak ukončiť tento prekliaty život.

Karel Čapek a jeho fejtóny. Pokračovateľ Jana Nerudu, ako sa sám nazval. Tuším, že on raz vypĺňal nejaký papier o sebe a tam bolo napísané povolanie a napísal, že je pokračovateľ Jana Nerudu. Po pravde a nehoďte mi za to vidly do zadku, ja som na žurnalistickej tvorbe Karla Čapka mal vždy radšej iné žánry ako boli fejtóny. On písal každý jeden žáner, aký existuje. Nebudem tu písať o causerie, o stĺpčekoch, o esejách, o čomkoľvek. Nebudem písať ani o fejtónoch, to si prečítajte radšej. Budem písať o niečom špecifickom. Žáner, ktorý priniesol Čapek do žurnalistiky, sa volá podpoviedka. Je to žáner, ktorý osciluje medzi poviedkou a fejtónom. Tam patria také diela ako je napríklad O mužovi, ktorý vedel lietať. Čapek dodal fejtónom okrem rozprávania akúsi paletu farieb. On písal tak, že človek počul, čo sa tam deje. Napríklad jedna jeho podpoviedka hovorí o električke, ktorá „huláka“. Ide o to, že človek ide v električke a ten zvuk starej električky. Ako idete a počujete ten zvuk, kde nepočujete kúsok vlastného slova.

Čapek mal mnoho citu, všímal si všetko dianie. Mal detské oči a chlapčenskú zvedavosť a túžbu. On sa vždy hral, dokonca aj keď písal. Jeho jazyk je krásny nie kvôli jeho múdrosti. On sa dokázal hrať so slovami a naučil ma šikovne kľučkovať a trochu rozmýšľať nad slovami a občas ich poprehadzovať. V nejakom fejtóne píše, že písať do novín je ako hádzať chleba do pece. A presne toto sú jeho fejtóny. Hádzať rozprávania do pece, aby sa na nich každý tešil. A teší sa dodnes.

Poďme na ďalšeho fejtonistu. Na človeka, ktorý spával zabalený v koberci. Človek, čo pomáhal kamarátom tak, že ich vyhazdoval (keď bolo treba platiť) von oknom. Jaroslav Hašek ako fejtonista. On priniesol na svet mnoho humoru, takého dobrého slaného. Čapek o ňom napísal, že ľudia väčšinou píšu o svete, Hašek v tom svete bol a smial sa. Na svete je potrebné smiať sa a to Hašek vedel. Keď sa fakt chcete baviť, požičajte si (inak sa k nej nedostanete) z knižnice knihu Veselo o novinách a novinároch.To je krásne písanie o všetkom. Hašek písal fejtóny takým spôsobom ako je napísaný Švejk. Čo sa týka Švejka, Hašek pred písaním Švejka študoval mnoho psychiatrických štúdií. A tie fejtóny. Milujem jeho fejtón (Trampoty jedného lokalkáře). Ževraj stretol niekoho v Prahe a ten sa ho pýtal o meste. Aká je Praha a tak. A Hašek spustil, že to je hrozná nuda v tom meste, lebo deti nejedia svojich rodičoch, nikto neskáče z mosta do Vltavy, nikomu električka neroztrhala vnútornosti, nikoho nestrieľajú a že je to také nudné mesto a nech okamžite vypadne. Ten pán sa zachoval vraj zvláštne. „A pak, celej, rozlobenej, plivnul mi do obličeje.“ Na jednej strane sa človek z toho smeje ako o tom Hašek píše. Ale potom si uvedomíme, že on vlastne má pravdu. Ľudí neskutočne fascinuje, keď sa deje niečo zlé niekomu inému.

A čo na záver? Nebudem tu písať siahodlhé definície fejtónu. Napíšem len toľko, že sa to krásne číta a že človek sa na tom dobre baví.