Neskoré raňajky

Veru, chujavica bola riadna. Obloky pozatĺkané, vietor šalel a z komína sa valil hustý dym. Bolo mi horúco, krb praskal drevom a vonku husto snežilo. Zrazu sa otvorili dvere na izbe. Bola to ona. Mysliac si, že spím, pomaly sa začala vyzliekať. Sviečka horela a ukazovala mi svetlom to, čo som chcel vidieť. Pomaly si ľahla ku mne, veľmi opatrne a nežne. Nebudem tu rozoberať, čo je nežnosť, na to podaktorí potrebujú slovník cudzích slov, tak odporúčim otvoriť na Sodome a Gomore.  

Pobozkala ma, jej stehná boli hrozne studené, ale všetko pod tričkom mala teplé. Spočiatku sa čudovala ako som ožil, ale potom sa rozosmiala. Ležala na mne, hladkala ma po líci a smiala sa. „Ty samopašník! Však si nebol vôbec hore a občumoval si ma ako atrakciu v múzeu!“ Chechtala sa a očami mi ukazovala, čo budeme robiť.

„Ako bolo?“ Opýtal som sa jej.

„Celkom dobre, len som trošku pripitá a točí sa mi hlava.“ Povedala mi po chvíli. Rehnila sa a provokovala ma.

„Mne sa dnes nechce, som veľmi unavený, hyeny ma naháňali a častovali ma injektívami.“ Vyšla zo mňa veta, na ktorú by som rád ocenil Pulitzerovu komisiu.

„Ty nešťastník jeden. Čo mám s tebou robiť.“ Zasmiala sa a hodila tričko na zem.

„Tebe sa točí hlava, keď ide o spoločnosť, ale na to, aby si si vyzliekala tričko, na to sa ti hlava netočí, čo?“ Rozosmial som sa.

„Trubiroh, holota, ty bulo jedno. Vieš ako som sa na teba tešila?“ Spýtala sa ma, keď už sme sedeli na sebe.

Pofúkal som jej krk a hladkal ju po chrbte. „A ako si sa potešila, keď si zistila, že nedrichmem tuhých, drsným spánkom.“ Zasmial som sa.

„Nabudúce si zapáľ viac sviečok, aby si z toho môjho vyzliekania viac videl.“ Šibla po mne očami.

A tak sa dvaja ľudia odovzdali noci, keď vonku fučali tornáda.

Ráno som sa zobudil vedľa jej nahých nôh. Bola už hore a usmievala sa, pokrčená, vyšantená, strapatá a voňavá. Posadil som sa k nej a usmial sa. „Pozri sa ako vyzerám.“ Riekla veľmi prísnym hlasom. Praskal jej smiech a chcela, aby som ju hladkal po vlasoch. Zbožňovala ma ako svojho kaderníka. Obačas som jej vedel vyčariť také účesy, že k nám chodieval samotný spievajúci kaderník, aby nazbieral inšpiráciu.

„Musím sa ťa dačo spýtať ako chlapa.“ Hovorila, keď sa pomaly obliekala.

„Ja počúvam pozorne.“ Riekol som potichu.

„Povedz mi, šarvanec, hastroš, samopašník, ty buják jeden, krkavec, netopier, ancikrist a černokňažník. Pozeráš sa na mňa niekedy ako na ženu? Ako na objekt túžby, ako na nesmiernu chuť?“ Spýtala sa ma hanblivo a pozrela na mňa.

Hneď som ju k sebe stiahol a pošepkal jej. „Nechápem prečo si sa obliekala ty jedna paskuda, pačmaga, ty víla. V noci ti nestačilo, ty nenásytný čert!“ Dopovedal som jej.

„Povedzme, že nie som sebec.“ Rozosmiali sme sa.

„Za to si zaslúžiš nejaký darček.“ Šepkal som jej tieto slová do ucha.

„Prezraď mi ty lunt.“ Prezradila pomaličky.

„Hrubé ponožky, včera som kúpil v tescu.“ Povedal som jej a obaja sme sa rozosmiali.

Kráčal som so svojou drahou do kuchyne. Obrovská drevená lavica, na stenách rôzne recepty, ešte na starom papieri. Sušený cesnak a mak, dvere vedľa do špajze a kachľová pec, ktorú sme kŕmili drevom. Pamätám si ako sme si kúpili drevené poháre na kakao.

Každý dom, v ktorom som trávil nejakú dobu voňal kuchyňou. U babky mi stále voňalo maslo, doma pirohy s bryndzou, niekde korenie, inde špecifická vôňa zázvoru a tu mi voňali jej ruky. Otvoril som chladničku a šok. Nič. Nebolo tam nič, vôbec nič. Nechápal som.

„Pozeráš sa do tej chladničky ešte viac ako na mňa, keď vychádzam z vane.“ Hovorila mi odniekiaľ.

„Máme prázdnu chladničku.“ Dopovedal som tieto slová, na viac mi neostala v hrdle potrebná sila.

„Ja viem, včera prišiel susedovie chlapec. Spýtal sa ma na príkaz chmod v linuxe. Netušila som o čom je reč a tak som ho ponúkla voľačím dobrým. Nadžgal sa do sýtosti, to bolo nad všetky práva ty administrátor.“ Smiala sa.

„A čo budeme mať na raňajky?“ Rumázgal som.

„Vyprážané nohy z gauča.“ Pošepky mi povedala.

„Je čas vyraziť teda do obchodného domu.“ Prehodnotil som svoju situáciu.

„No isto, zájdeme na trh. Majú tam maslo, múku, párky od mäsiara, chlieb z poľa a horčicu.“

A začali sme pomaly robiť stopy v snehu, držiac sa za ruky a šli. Zašli sme do dediny, kde sa varil guláš. Vždy sa tam v zime robieval, malo to svoje čaro. Každý predvianočný piatok sa tam nazbierali ľudia z celej dediny a každý tam pridal nejakú prísadu.

Kúpili sme kopec mäsa, masla, chlieb, syr a mnoho medu.

„Milujem, keď je vonku takto.“ Nadhodil som.

„Myslíš, keď je hmla, ľadové cesty a hrozne sneží?“ Spýtala sa ma po chvíli.

„Isteže. Celý deň nemám čo robiť, preto ten deň asi prespím.“ Povedal som.

Vonku snežilo, z komína sa dymilo a moje škrpále boli vo vani. Nákup som odložil do kuchyne, vyzliekol sa a hodil sa pod perinu.

„Alebo si tie raňajky necháme na neskôr?“ Spýtala sa ma.

„Máme predsa právo na zimný spánok. Ak príde niekto, osobne mu ponúknem šaraticu.“ Povedal som jej.

„Drahý, ale to nie je dobrý nápad. Potom by tu tí ľudia museli byť dlho. Radšej drichmi ty paskuda a nemysli na také veci.“ Pritúlila sa ku mne, pošteklila ma a obaja sme na sebe zaspali.

Predsa len, čo by boli raňajky bez dobrého spánku?