Johnathan Swift a nedeľné otázky o literatúre

Včera som bol na pive a bol s nami jeden angličan. Chvíľkami som sa bál, že nebudem rozumieť a tak. Skrátka a dobre, každý človek sa bojí nových vecí a ja nie som výnimkou. Okrem iných vecí, keď sme si rozprávali príbehy, dostal som inšpiráciu na napísanie tohto článku.

Bavili sme sa s ním a kamarát nevedel použiť predložku, pýta sa ho, „at the archive“ „in the archive“ a na to dostal odpoveď, „continue!“.

Rozprával nám o nejakej eseji od Johnatana Swifta o Íroch. A vtedy som si čosi uvedomil. Pre neho Johnathan Swift, Daniel Defoe, Charles Dickens, Shakespeare a ja neviem kto všetko ešte, sú pre neho domáci spisovatelia. Nemyslím to, že sa o nich učili v škole ako o prvých. Ale pre neho ľudia, ktorých my čítame a milujeme, sú súčasťou tej najbližšej kultúry. Angličania sa nepozerajú na Dickensa ako na spisovateľa, ale ako na človeka, ktorého články čítali v novinách. Bol to pre nich človek krčmových rozhovoroch. Je to spôsobené aj tým, že miesta určujú záujem. To poznám na sebe.

Keď som bol v Malých Svatoňoviciach, nerozprával som dobrého polroka o ničom inom ako o Karlovi Čapkovi. Ale k nemu sa ešte dostaneme.

Prichádza mi na myseľ otázka, ktorú by som rád vyslovil. Ako vnímame literatúru a ako vnímame spisovateľov? Žiaľbohu, na škole sme sa začali vnímať spisovateľov ako hrdinov. Ako ľudí, ktorí akoby boli mimo reality. Teda, že sú niečo viac alebo menej ako obyčajní ľudia. Skrátka a dobre, v škole sa mi dostalo názoru, že spisovatelia boli iný živočišný druh. A to aj v kladnom a zápornom zmysle slova. O mnohých spisovateľoch sa vedú až také romantické reči. Ja neviem, že ho zabili osemdesiati samuraji, on vstal z hrobu, pomstil sa im a ešte popritom písal knihy.

Spisovatelia sú ľudia rovnako ako my. Žijú, dýchajú, chodia na WC, píšu si denníky a niektorí chodili aj do materskej školy. Je veľmi dôležité vnímať spisovateľov ako ľudí, ktorí nám nie sú vzdialení, pretože inak podľa môjho skromného názoru si ich nebudeme vedieť vážiť. Typickým príkladom neváženia si človeka je Jaroslav Hašek.

Aký človek bol Jaroslav Hašek? Karel Čapek sa o ňom vyjadril, že Hašek mal rád humor. Smiať sa je dôležité a rozdávať humor Hašek vedel veľmi dobre. Veď zážitok, keď išiel z nejakej krčmy a bozkával sa s kobylou, vyvolá úsmev azda každému. Odporúčam knihu od Josefa Ladu, Kronika mého života. Alebo ako odišiel do Lipnice? Ževraj v Prahe poznal už každú krčmu a to ho začalo nudiť.

Avšak mnohokrát sa o Haškovi hovorí, že bol alkoholik, mal dve manželky, bol komunista, zabíjal ľudí v Rusku a ja neviem čo ešte všetko. Ja teda neviem, či slopal od rána do večera a či nachádzal potešenie v každodennom bolení hlavy. Ale on nie je jediný na svete, kto je alkoholik. Ako je potom možné, že jeho odsudzujeme, aký bol nehumánny? Ale, keď sme v nejakom kolektíve ľudí a tam je alkoholik, tak to nikto nerozoberá do podrobna. Povie sa, „Hej, Ďuro chlasce od rána do večera, ale koná si svoju prácu povinne.“ Ale nikto nerozoberá jeho životné omyly. Prečo tomu tak je?

Jestvuje podľa mňa niekoľko vysvetlení. Za prvé, spisovatelia sú ľudia, ktorí do nášho života nejako vstúpia a zasiahnu. Ja osobne knihy vnímam ako keď mi na dvere zaklope nejaká nečakaná návšteva a nikdy neodíde. Preto sa aj ku knihám správame tak, že ich hladíme, ukladáme do políc, dávame im obaly a podobne. Potom tu je ďalší dôvod, prečo by tomu tak mohlo byť. My svoj život neberieme dôležito. Občas sám seba pristihnem, že radšej sa dozvedám o druhom. Alebo o druhých dobrodružstvách, lebo tie moje sú nudné. Pokiaľ však svoj život nevnímame ako dobrodružstvo, nevieme sa ani tešiť ako hrdinovia. A myslím si, že samých seba by sme mali pokladať ako za hrdinov. Nie však za hrdinov, ktorí sa hrajú na martýrov a z porezaní sa pri holení dostanú tumor mozgu. Ale na hrdinov v zmysle, že život je dobrodružstvo a ja som rytier, ktorý s tým bojuje a snaží sa konať.

Spisovateľ je človek, ktorý je verejne známy. Všetci o ňom niečo vieme, pretože sme čítali tie knihy a učili sa o ňom. A jeho vnímame ako dobrodružného človeka. Ako človek, ktorý je ako kovboj, čo raz strieľa, druhýkrát uteká. Skrátka a dobre, spisovaateľ je pre nás človek, ktorý je dobrodruh. A nás mrzí, že čosi také nemáme my v sebe. Že nehovoríme o svojom živote také veci, aké majú jeho postavy. Tým mu zavidíme a charakterizujeme ho ako niekoho, komu sa môžeme posmievať alebo ho obdivovať. To sú myšlienky moje, nehádam sa, že môžete mať iný názor. Isteže, pokojne sa o tom pohádame. Na tie otázky nech si odpovie každý sám.

Príde mi na um ďalšia otázka. Existuje vo vašom živote spisovateľ, ktorého ste nevideli ako spisovateľa, ale sledovali ste jeho život? Myslím to v tom zmysle, že ste čítali jeho prvotiny, porovnávali s jeho neskoršou tvorbou? Alebo inak? Pre mňa osobne to bol spomínaný Karel Čapek. On bol človek, ktorý sa vedel hrať majstrovsky so slovami. Mal úžasnú slovnú zásobu a uvedomil si to najzákladnejšie, že píše pre ľudí. Vedel, že jeho texty sa nesmú skrývať jeho životom a takisto vedel, čo ľudí zaujíma. Študoval ich celý život. Pre mňa je jeho výrok veľmi posvätný. To je ten, že písať do novín, je ako sádzať chleba do pece.

Pamätám si ako som študoval jeho články. Čítal ich ako nejaký mních staré spisy v kláštore. Bolo tam mnoho krásneho o živote. On dokázal svojimi článkami chytiť padajúci list a pomaličky ho položiť. O ňom je asi najkrajšie to, keď prišiel na Strž. Ževraj videl ako nejaký strom už padá do vody a tak šiel tam a zavolal mnoho chlapov, aby ten strom postavili a aby ho nemuseli zrúbať. Keď Karel Čapek zomrel (alebo slušne povedané, keď ho tie hyeny zavraždili), Karel Poláček o ňom povedal, že je veľmi citlivý človek. Pretože iba citlivému človeku príroda otvorí jeho srdce.

Rozmýšľam koho ďalšieho takto študovať. Na akého človeka mi príde odpoveď? Povedal by som, že Pavol Dobšinský. Pri ňom som dokázal zaspávať ako malý anciáš, šintr. Preto by som sa mu mal nejako odvďačiť a prečítať si jeho prvotiny, jeho novinové článka a vnímať ho ako učiteľa.

Ja pevne dúfam, že mi dokáže formovať osobnosť iným smerom.Čo vy? Máte nejaké skúsenosti? Sem s nimi!