Jízdenky, prosím

Keby som mal písať rozprávku pre deti, tak jedine o vlakoch. Trošku sa pohrajte s fantáziou. Predstavujte si vagóny, lokomotívu a celé prostredie cesty vlakom. Niekto myslí na letné lúky, iný na listnaté stromy, voľakto si predstavuje zasnežené koľajnice.  

 Vlastne je jedno aj to aká je lokomotíva. Táto rozprávka nie je ani tak o vlakoch ako o sprievodcovi.

Bol raz jeden pán, ktorý pracoval ako sprievodca vo vlaku. Bol to skvelý človek, malé deti púšťal zadarmo a dámam pomáhal s ťažkými taškami. Vždy chodieval do práce čerstvo oholený, mal príťažlivú voňavku pre svoju manželku a nosieval si obed v takom svojskom hrnci. Hrniec bol obalený kockovaným obrusom a vždy si k obdobiu doniesol čerstvé žemle. Jeho manželka bola pekárka a pre neho piekla s nesmiernou láskou. Po obede si zapálil voňavý malinový tabak.

Deťom zo školy občas pomáhal s domácimi úlohami a niekedy im podpisoval poznámky v žiackej knižke. Nikto si nedovolil pri ňom cestovať na čierno a každý mal rád jeho čiapku. Domov chodieval s kyticou, ktorú vždy na ceste nejako odtrhol. Zaspával stále s rozprávkou, ktorú hovorieval manželke.

A to som chcel písať o ňom rozprávku, ale on bol celý taký rozprávkový. Nikto nevedel ako sa vlastne volá, každý ho poznal pod menom „Jízdenky, prosím.“