Imaginárny celibát

Sedeli sme v hostinci, rumázgali a ja som mal pažravú chuť na omastok. Bože, ja dakedy dostanem tak neskutočnú chuť na bravčovú masť a ešte kopec soli a chleba. Veľmi zdravé, najmä na môj cholesterol. Ešte také štyri vety o tom napíšem a chladnička zažije to akoby do nej vniklo stádo svíň. Slopal som čierne pivo, veď vo Viedni mali sviatok, spolužiak sa pozeral na mňa a krútil hlavou.

„To nemyslíš vážne. Veď taká retardácia na svete nemôže existovať. To je stalker.“ Hovoril a smial sa.

„Čo ti budem hovoriť, čisté psycho. Niektorí ľudia majú neskutočné problémy. Jedného trápi prečo čučo nie je vyrobené z ropy, druhého, že Sándor Márai má v Košiciach sochu a ďalšieho to, že jeho kamarátka mala 4 frajerov zo Zemplínskeho Jastrabia.“ Po tomto prejave sociálneho správania som do seba hodil celé pivo a vydýchol sťaby komín na vlaku.

„Vždy, keď mi bude smutno, spomeniem si na toto.“ Smial sa ďalej.

„Počuj, poďme sa baviť o počítačoch, lebo ešte začnem brať drogy.“ Hovoril som po tichu.

„Všetci doktori sú svine! Oni si namiešajú prípravok, idú do električky, striekajú ovzduším, aby mali klientelu.“ Začuli sme obaja dajaký hlas.

„Čože? Tu už dakto fetoval?“ Spýtal som sa spolužiaka.

„Nechápeš to, saturovanou analýzou súčiniteľa šmykového trenia sa dokázalo, že lekári sú všetci hulváti, skazené broskyne a hrozní nomádi.“ Kričal o dušu tarzan.

Ja som sa pozrel na obličaj toho človeka a div ma nechytil pocit akoby mi dakto hodil do polievky balvany pieskovca.

„Čo to má spoločné dokopy?“ Prasakal smiechom spolužiak.

Ja som bol v nemom úžase, toto nemohli byť už ani drogy. Podľa mňa toto bol SQL jazyk marťanov z kozmického priestoru. Také dačo nemôže ľudská hlava vymyslieť.

„A ja študujem medicínu.“ Odvetil chalan sediaci oproti.

„Ale preto, lebo si úbožiak. Lekári sú všetci retardovaní. Ak mi niečo je, všetko si viem vyliečiť.“ Ryčal dobrodružný tarzan.

To už sme so spolužiakom nevydržali a vykríkli sme, „A čo mozog?“ Ale Tarzan s orangutánskym hlasom prepočul našu formuláciu.

„Prečo som úbožiak? Len preto, že študujem na vysokej škole a nemám frajerku?“ Bránil sa chalan.

„Ty si vážne nevieš predstaviť nič. Si nula. Počuj, predstav si imaginárnu dedinu.“ Dopovedal to veľavravný pán.

Nevydržal som to a utekal na wc. Zamkol som sa do kabínky a smial som sa asi 10 minút dokopy.

Keď som sa vrátil, počul som dievča rozprávať. „Bože, dúfam, že mňa v noci nikto nepočul ešte, to by bol trapas.“ A záchvat smiechu.

„Čo som zmeškal?“ Opýtal som sa spolužiaka.

„To dievča mu dáva rady ako ísť na ženy.“ Hovoril mi.

„Prezraď, nech mám čo večer robiť.“ Bol som zvedavý.

Napodobnil jej hlas a povedal, „Buď budeš jej všetko platiť, alebo ži v celibáte.“ Hovoril spolužiak.

„Myslím si, že keby som začal rozoberať kolesá autobusu, asi by ma drahá pochopila.“ Povedal som.

Odišli sme od imaginárneho celibátu a vyšli z krčmy. Opäť celý Žižkov počul môj zjapot a pomaly som otváral dvere. Ešte sa svietilo.

Voňala gaštanom a chutila rumovými guľami. Práve ich robila. Pochopiteľne, že niečo teplé do žalúdka sa vždy hodilo.

„Zasa si sa opil, čo?“ Opýtala sa ma.

„Bez teba to nie je ono.“ Dopovedal som jej a tľapla ma po zadku.

„Inak, to prečo je taká zima?“ Opýtala sa ma a zahrabala sa mi prstami do vlasov.

„A prečo si myslíš, že to viem?“ Pousmial som sa.

„A ja že mi povieš rozprávku o tom prečo to tak je.“ Povedala a šla z kuchyne.

Po rozprávke sme zaspali, pozerali von oblakom ako krásne sneží. Túžila po mne očami a ja som bol rád, že nie som v žiadnej imaginárnej dedine, so žiadnym imagiárnym celibátom.