Zavŕzgali dvere, vyzliekol som zo seba kabát a vyzul bagandže. Nebola ešte doma, necítil som jej vôňu a chýbal tam ten jej smiech, ktorým umývala našu drevenú kuchyňu. Obaja sme milovali a milujeme dodnes Daga a tak aj drevená lavica s obrovským stolom pôsobila ako v nórskom lese. Otvoril som okno a dal variť vodu na čaj. Mám rád dym, keď vychádza z okna a vidieť jeho bielu farbu.
Preto sa hrozne rád prechádzam po dedinách a pozerám sa ako z komína uteká dym. Je niekoľko krásnych pohľadov na svete. Napríklad taká cesta vlakom na jeseň, ono to je úžasné. Samé červené listy, farebné stromy a komíny domov. Hory syčia a oblaky sú ako dievčenské sukne, vždy inej farby. A potom je ešte jeden pekný pohľad, keď vidíte pri západe slnka cez okno horieť sviečku. Rozsvieti sa celá izba a je to iné ako obyčajné svetlo. Človek má občas také svojské vracanie sa do dôb drožiek, petrolejových lámp a zelených kabátov.
A ako som čakal na ňu, kým príde a myslel na to, pod novinami bola kniha. Malo to zelený obal a ešte človek cítil taký kyslý papier. Stránky žlté a hrozne krehké. Ako jej ruky (nemyslím farbu). Hneď som si začal čítať. Bolo to o chlapovi, ktorý rád hovorieval slovné spojenie „Good afternoon.“ A o jeho synovcovi, ktorý sa strašne rád smial. A ja som dostal chuť na vianočný puding.
Vianočná koleda je veľmi inšpiratívne čítanie. Pripomína Vianoce v tom kontexte, aké ich chce azda každý zažiť. Keď idete spať, príde k vám duch a spraví vám niečo. Začnime myslieť povedzme na taký 22. december. Ja som ten dátum hrozne nemal rád, lebo stromček sme zdobili až neskôr. Ale to som sa flákal po trhoch s kamarátom a rozprávali sme si o tom aký gól sme dali na futbale. (Dobre, spravili sme to raz.) Ale ten pocit, keď človek zaspával v tento deň. Vôbec som nechcel zaspať, mal som chuť na niečo rozprávkové. Ale niečo úplne uletené a niečo spojené s Vianocami. Napríklad byť rytier a pobozkať nejakú spanilú bytosť pod imelom. (Nebudem písať akú, ale medúza to nebola.)
Začul som otvorené dvere a niekto sa ku mne dovalil a dáždnik vystrel niekde k rohu. Bola studená a potrebovala sa skryť z dažďa.
„Bol si dobrý?“ Bola jej prvá reakcia.
„Isteže, ako stále. Veď vieš, že ja stále počúvam.“ Odvetil som.
„Samozrejme, až na jednu osobu.“ A chytro sa usmiala.
„Čo ty? Zlostila si ako stále?“ Zaradoval som sa.
„A tak nebolo koho.“ A smiali sme sa obaja.
„A čože si otvoril Vianočnú koledu? Aha, blížia sa Vianoce, tak ty si čítaš vianočné veci už v septembri, čo? Ty bulo jedno! Trubiroh, brontofúzik a miesiželezo!“ A ani neviem odkiaľ sa tie slová naučila.
„Tak čítaj ďalej.“ Zaiskrila očami a ja som teda čítal tú časť ako Ebenezer šiel do postele. A tak sa mi uložila na ramene a pomaly sme mysleli na to čo sa tam dialo.
„Mám chuť na vianočný puding.“ Povedal som jej.
„Ale nemáme hrozienka, ani zázvor. Všetok zázvor si vypil, keď bolo 40 stupňov v lete.“ A hrozne sa smiala.
„A inak čo bolo v práci?“ Spýtal som sa jej.
„Padali mi gaštany na hlavu, takže som rumázgala.“ Povedala mi.
„Na!“ A darovala mi gaštan. Potom skromne dodala, „Aby si nepovedal, že som ľudožrút.“ A usmiala sa.
Uvedomil som si, že začalo obdobie gaštanov, vône farebných stromov a sobotných raňajok. Ktoré začali vajíčkami, syrom, slaninou a voňavým zemiakovým chlebom, škvarkovými plackami a kyslými uhorkami.
