Zobudili ma drozdy a vôňa broskýň. Ležala pri mne a veľmi jemne sa usmievala. Povedal som si, že sa čmajznem do kuchyne. Všetko bolo tiché, tak som pre istotu vymenil v kúpeľni nový uterák. Milovala vôňu uterákov, čerstvo vypratých. Však koniec koncov je žena. Ktorá žena nemá rada vône? A ešte k tomu nové. Zatúlal som sa do pivnice a pohádzal všetky veci do práčky, však je sobota, nech sa perie. Soboty sú charakteristické tým, že sa perie a že sa varí nejaká polievka, kam ide cesnak.
Najedol som sa a šiel poprechádzať. Vzal som si so sebou košík, žili sme pri lese a z neho som vždy čosi doniesol. Keď bola zima, nosil som nejaké odhodené palice, aspoň sme ich pálili. Nemalo to žiaden zmysel, ale človek má dobrý pocit, ak voľačo donesie. Na jar som nosil kvety, v lete vôňu jabloní a na jeseň jablká. Občas aj staré listy, ale to vám napíšem až na jeseň.
Kvitli čerešne, sady voňali a ja som smolil básničku ako ju mám vlastne pod čerešňou pobozkať. Isteže, zväčša to nebolo o poézii. Najsamprv aj áno, ale neskôr sama zistila, že jej to chutí viac bez básničky.
„Archív ti nedá spať, čo?“ Ktosi zašvitoril. Bol to lesný škriatok. Ktovie ako sa volal, ale mne hovorieval, aby som ho volal Hova.
„Ale čoby, to sú tie tri pivá, čo som včera v šenku pálil.“ Rezko som vykročil.
„Svijany?“ Opýtal sa po chvíli.
„Březňák. Aj som ti schoval. Prídi niekedy k nám.“ Hovoril som mu.
„Čoby! Radšej mi nechaj nejaký karamel pri verande a ja sa ti odmením.“ Povedal.
Škriatkovia sú zvláštne tvory. Sú síce veselé, šibalské, ale hanblivé ešte viac ako moja drahá na našom prvom rande. (Ja som samozrejme bol smelý o dušu.)
„Čo nové u vás?“ Spýtal som sa ho, keď už nebol asfalt, ale blato sa mi lepilo na galoše. Aspoň som mal dôvod čungy strčiť do vane potom.
„Ale, máme v lese jedného anciáša. Je to hrozný lunt, špinavec, chuligán. Samá oštara s ním!“ Kričal.
A tak sme zabočili na lúku, kde rástu púpavy. Začal som ju trhať a Hova mi pomáhal. Mala rada púpavy, občas mi Hova pomohol a spravili sme jej z púpav korunu. Čaj z púpav bol hrozne horký, ale pomáhal na pečeň a spolu sme si tam dávali veľa lipového medu.
Ako tak zbierame púpavy, Hova rozprával, „No, ono to bolo tak. Jestvuje pri rieke mlynár, čo melie múku. Občas mu pomáham, keď vodník robí zlobu. Alebo minule sme mu dávali čerstvé drevo na to jeho koleso v mlyne. Však si to pamätáš, ty lotor! No a odtiaľ chodieva akýsi mäsiar Krkovička, teda on to nie je žiaden mäsiar. Skrátka a dobre, aby som to pochopil. Dávnejšie pôsobil v lese pekár Pijuno. On si na koňoch dovážal múku a piekol samé dobroty. Dokonca aj víly boli hladné a chodievali k nemu. Občas ho niektorá zviedla, víly sú už také. Stretol si už nejakú, však?“ Usmial sa šibalsky.
„S jednou žijem.“ Pousmial som sa.
„No vlastne áno. To by som mohol aj na návštevu smel prísť, že? Ale potom Pijuno zomrel a nikto nedokázal chleba piecť. Jeho syn všetko prepil, hrozný darebák!“
A to sme už púpavu mali natrhanú a spolu kuli korunu. Kráčali sme inam, k nezábudkám a zvončekom. A opäť pri trhaní škritok besedoval,
„No a potom do toho prišiel nejaký chlap, čo vyzeral ako bravčová hlava. Kúpil si pekáreň a chce každého ošklbať. Je to hrozný ničomník! A už nejaký týždeň nám žerie nervy. Pravda, ani mlynár sa nemá najlepšie. Vieš, on už ani nemelie múku, nemá komu. Ten bravčový mozog si vozí vlastnú múku.“ Škriatok zaklial, ale o tom písať nebudem.
Z toho, čo rozprával škriatok ďalej, som vyvodil toto. Pán, ktorým ho škriatok vzácnymi menami poctil, sa ktovie ako volal. Pre dobro zachovania ľudskej mysle ho budeme volať Jedák Pomyjí. (Znie to tak rusky, pán Pomyjí.)
Pán Pomyjí sa tešil z nešťastia druhých ľudí. Robil si obchod z lesa a dokonca začal rúbať stromy a predávať ich kamsi preč. Škriatkom sa to nepáčilo. Pán Pomyjí im siahol na veľmi citlivé miesto, na ich domovy. Škriatkovia žili v stromoch. Však niekoho detstvo sa aj medzi stromami začalo. A áno, je to autor tohto textu.
A tak sme zašli k nám domov. (Škriatok sa konečne nehanbil.) Dievčisko ešte spalo a prevalilo sa na druhý bok. Nechal som jej korunu z púpav na stole. Nezábudky voňali po celej kuchyni a harmanček som sypal do pohára. So škriatkom sme vzali olej z ricínových semien a indický skorocel. Spolu sme namiešali veľmi výživné laxatíva. Ešte bolo celkom dobré k tomu dodať vodu z čerešní a zmiešať so žinčicou. Na fľašku sme vyčarovali, „Veľmi drahý prostriedok na krásu.“ a hodili k pekárni. Účinok bol okamžitý.
Pán Pomyjí sedel na sociálnom zariadení hodnú chvíľu a mlynárov syn sa za ten čas naučil piecť chlieb. A tak sme zachránili mlyn i pekáreň v lese. Pán Pomyjí doteraz blúdi lesom a vraj skúša proti hnačke kdejaké bylinky. Nevie však, že žihľava čistí a nie upcháva. Skúšal aj harmanček, mätu, jedol orechy, bazalku, čakanku, orgován skúšal. Avšak nič a nič nepomáha a ako to v takých príbehoch býva, nikoho ani nezaujíma, čo sa s tým galganom stalo.
Utekal som domov, kde ma už čakala. Voňal mi harmanček.
„Urobíme si z tých púpav med?“ Usmiala sa.
„Isteže. A nechceš sa ísť dnes túlať? Dlho sme nečlnkovali.“ Povedal som.
„Ale nieže budeš sypať nejakému vagabundovi čierne korene do nohavíc ty naničhodník!“
A tak sme sa usmiali a začali lúpať cesnak.
