Burgyňa

Nič človeku nedvihne náladu tak ako, keď ho nezobudí budík. Prvýkrát som sa zobudil a ona sa smiala. Mala neposlušné vlasy, čítala knihu a povedala mi čosi po francúzsky. Už neviem ani čo to bolo, ale tuším, že niečo ako mon cheri. Šmaril som sa na druhý bok a ponoril sa ku škriatkom. Všimol som si, že v ohni tlelo drevo a vonku snežilo. Chvíľku som drichmal, časom som sa zobudil na vôňu kakaa. Zobral som si kindle a šiel za ňou.  

Celá kuchyňa voňala vanilkovo a z kakaa sa dymilo. Sadol som si k stolu a dostal som pažravú chuť na vianočku. Prišla o pár minút, keď som do seba hádzal vianočku a pil kakao. Už nebola v pyžame, ale mala pri sebe nejaké veľké ihlice a niečo štrikovala. „Daj mi ruku.“ Povedala mi a ja som ju chytil za ruku a zatváril sa ako orangután v zoo. „Ty paskud, na sveter, nie na prechádzku.“ Povedala mi a začervenala sa.

To bol pohľad pre bohov, jedol som, mal som natiahnutú ruku ako gymnasta a lial som do svojej azbestovej gamby kakao. „To bude pre mňa?“ Spýtal som sa, keď som odtiahol ruku a pošteklil ju. Nebolo to veru šikovné, lebo ma ihlice div ďobli do kolena.

„Samozrejme, že pre teba ty trubiroh.“ Usmiala sa a štrikovala ďalej.

Čítal som si noviny, jedol a pil a pozeral sa ako vonku sneží. Hovoril som si, že ani bohovi nepôjdem vonku. Hnusne tam sneží, ja mám chuť ostať doma, pozerať na nejaký film od Paľa Bielika a nech mi civilizovaný svet dá pokoj. Šiel som si pozrieť nejakú dobrú filmotéku na internete a v tom prišli tie slová. „Mon cheri, potrebovali by sme zájsť do obchodu.“ Povedala a hneď odvrátila pohľad.

„Nepôjdeme radšej do sprchy, predsa len, tam neprší a väčšiu chuť mám na teba ako na obed.“ Skúšal som, či nezaberiem.

„To až potom, veď len chvíľku. Potom spolu upečieme voľajký koláč.“ Posadila sa mi na nohy a pobozkala ma. Chutila po pendrekoch a ja som musel položiť pohár kakaa na stôl. Našťastie som ho položil, nie pustil.

Nuž, keď ona takto, tak ja tiež po svojom, celú som ju roztrapatil. Musel som ju predsa trochu znetvoriť, aby sme nikam nešli. Ani neviem po ktorej puse sa začala hrozne smiať. Do toho zabručal mobil a ja som sa potešil, že asi to bude nejaká práca. Možno dakto bude niečo chcieť naprogramovať a môžem sa vyhovoriť, aby som nikam nešiel. Už len preto, aby som sa vôbec programovať naučil, to by mi trvalo as aj 20 návštev obchodov. I zdvihol som a veľmi som sa nesústredil na reč toho človeka, lebo niekto ma šteklil po chrbte.

Ževraj práca! Houby s octom! To bolo surové finančné poradenstvo, či vraj nechcem výhodnú pôžičku, prísť k nim pracovať a nechať manželku i prácu. „Nejaká ženská, čo jej pôjdeš pomôcť s nákupom, čo?“ Spýtala sa ma.

„Isteže, to bola babka z vedľajšieho rohu ulice. Volala mi, či jej nemôžem ísť vyloviť jesetera z rybníka, potom vykostiť a zvyšky venovať finančným poradcom.“ Povedal som svoj CV.

„Aj ti to verím, čo chceli zasa tie tarantuly?“ Povedala mi.

„Vieš, že keď hovoríš o tarantulách, vyzeráš ako Henrik Ibsen?“ Povedal som jej.

„Ach, ty Peer Gynt, nikdy si neprestaneš vymýšľať?“ Spýtala sa ma a objala ma. Neviem, čo ju na tom všetkom dojalo, asi Peer Gynt.

A tak sme sa šli obliekať a ja som prišiel k nej, keď bola ešte iba v spodnom prádle. „Keď si takto odetá, mám chuť si dopriať s tebou potechu na loži.“ Povedal som jej. Otočila sa a hrozne sa smiala „Ako dlho ma budeš ešte občumovať?“ Smiala sa polichotene.

„A musíme ísť do toho obchodu? Ja budem altruista, vybehnem do záhrady, vytrhnem burgyňu a zjeme ju.“ Povedal som jej a ona sa hrozne rehotala. Obliekla si na seba háv a šli sme vonku do tej zimy. Držali sme sa v rukaviciach za ruky.

Prišli sme do prvého obchodu, to bola mäsiareň. Mäsiar mal v ruke nôž, spotený v bielom plášti a dychčal. „Už som ti raz povedal, že ja tvoju dcéru nechcem! Je to ľompa!“ Vyvreskoval tam Don Juan o dušu.

Pozrel som sa s ma cheri na seba a chceli ísť preč. „Je to sviňa, žeby zdochla! Každému dala!“ Kričal ten chlap, ja neviem prečo, ale vyzeral nejaký nahnevaný. Tak krásne sa mu rozširovali uši. „Nepôjdeme preč?“ Povedala mi, keď mäsiarňou prešla erotická vôňa tlačenky a údeného. Kývol som hlavou a otvoril som dvere. Zrazu sa oči moje a toho Don Juana stretli. Vyzeral akoby mu vrany vytrhali vlasy. „Poďme sa opiť, ty môj kamarát! Ja som bos opilcov a ženy sú mi ukradnuté.“ Ja som mu dačo zamumlal po španielsky, aby som sa tváril, že mu nerozumiem. Keď chcete vedieť, čo, tak, „Dios mio! Tu nececitas establucimiento!“ Šli sme radšej preč a on dačo mumlal o zadku mojej drahej. I zašli sme ďalej.

„Aj to by sme mali.“ Povedal som jej a ona sa mi vrhla do náručia. „No čo je?“ Povedal som jej. „Ja som sa ho bála, taká divná energia z neho šla.“ Povedala a usmiala sa. Potom sa odo mňa odtiahla a šla ďalej. „No počkaj darebnica a koho mám objať?“ Uškeril som zuby. „Ty si sa ho bál?“ Nadvihla obočie. „Isteže, možno som vyzeral pokojne, ale vnútorne som utekal.“

„Ty strachopud, no poď sem.“ A pritiahla si ma k sebe počas toho sneženia.

„Konečne jediná vec, v ktorej môžem uplatniť svoj prirozdený talent.“ Hovoril som jej.

„Ale taký strachopud nie si, keď som polonahá.“ Riekla svoju vetu.

Šli sme do mliekárne, kúpili mlieko, mnoho syrov a ešte šaraticu, pre nepríjemné návštevy. Voľajaká žena s ksichtom burgyne prišla do obchodu a pozrela sa na moju drahú. Na tom zatúlanom dievčisku, čo som si vzal, som miloval jej dievčenské oči. „Tu si ty zmja! Bodaj by si už zdochla! A vie tvoj drahý, čo si mu vyparátila pred dvoma mesiacmi.“ A na to sa moja drahá rozbehla von. Pozrel som sa na to stvorenie ako na ženu, div som si nerozbil hubu z toho pohľadu. Vyšiel som z obchodu, nevedel som ju nájsť. Pozrel som na jej stopy, sledovali domov, utekala. Ešte som skočil do potravín a doterigal som sa domov.

Našiel som ju v spálni ako si balí kufor. „Ja som niečo povedal?“ Opýtal som sa.

„No a nie? Aj tak ma už predpokladám, že nechceš, vzhľadom na to, čo si počul.“ Hovorila.

„Pôvodne som si chcel vypoučuť, čo mi povie tá burgyňa, ale mala taký prenikavý pohľad, že som radšej odišiel.“ Povedal som jej.

„Tak ti to príde povedať do domu, už sa mi mesiace vyhráža, že ti to povie.“ Riekla. Chytil som ju za kolená a chrbát a šiel som s ňou k posteli. Sadol som si k nej a povedal jej, „A čo také divoké mi chce hovoriť?“

„Budeš sa na mňa hnevať!“ Skríkla.

„Iba, ak ešte budeme musieť ísť do obchodu.“ Začervenal som sa.

„No, keď ja neviem.“ Začala sa vykrúcať.

„Vrav, lebo inak pôjdeme do sprchy a to už nebudem schopný počúvať.“ Začal som ju provokovať a ona sa zasmiala. Trošku to odbúralo napätie.

„Dobre, kedysi som chodila s jedným chlapcom.“ Pozrela na mňa pohľadom.

„No a on, ono to bolo také divné. Každý hovorí o prvých láskach ako o niečom kúzelnom, ale to bolo všetko také čudné. My sme sa tak dali dokopy, cez kamarátku, ktorá bola do neho zamilovaná. Ževraj si to mám vyskúšať ja a potom sa uvidí. Myslela som, že pomôžem kamarátke. Bol to taký čudný chlapec. Ani ma nechytil poriadne za ruku. Tá pusa s ním bola taká, no o ničom.“ Povedala mi.

„Keď som mal 19, začal som si s jednou babou, ktorú som prvýkrát pobozkal. Tiež to bolo divné, vlastne viac to bola zvedavosť ako láska.“ Usmial som sa na ňu.

„Ide o to, že ja som sa zamilovala a tohto kvôli tomu druhému nechala. Bože, musíš si o mne myslieť hrozné veci.“ Rečnila.

„Ale prečo? To je ľudské, všetci sme také dačo urobili už. Podľa mňa to je dobré, lebo takto si hľadáme tu správnu hodnotu, správnu cestu životom. A je dôležité sa pozerať kam nás to posunulo. Sám som nebol iný. Ide o to, že v tomto nám nikto neporadí, toto si musíme zažiť sami a rozhodnúť sa.“ Povedal som jej a ona sa konečne usmiala.

„Ešte sme sa o tomto nerozprávali. Máš pravdu, veď som nič zlé nespravila. Hlavne, keď on liezolza mojou kamoškou. Mne to ani nevadilo, teda nieže nevadilo. Skôr, no bola to kamoška a ona ho chcela a ja som mala asi 16. Ja viem, je to pubertálne, ale...“ Riekla.

„A tak hej, ja si pamätám na jednu, do ktorej sme sa asi 5.ti zamilovali, krásne časy.“ A rozrehotal som sa.

„A ako to dopadlo?“ Spýtala sa.

„Ani neviem, bola s dakým iným, potom sa do dakoho zamilovala a ja neviem, už som nejako stratil prehľad a ani netuším, čo s ňou je. To je jedno, nie je momentálne pre mňa dôležitá.“ Rumázgal som.

„No a ja som sa zamilovala do jedného strašného retarda. Bože, aká som bola hlupá, naivná a...“ Hovorila a ja som jej do toho povedal, „a ľudská.“ Povedal som jej a usmial som sa na ňu.

„A tak tá kamarátka bola tá, čo na mňa vrieskala v obchode.“ Pokračovala.

„To je pochopiteľné, nedokázala ti odpustiť ako si jej ublížila ešte dávno. A predpokladám, že ste sa pred 2 mesiacmi stretli aj s tým harantom a on po tebe išiel. Ona to nemohla vydržať, tak z teba urobila šľapku a ty si ušla.“ Nadhodil som a ona na mňa pozerala s otvorenými ústami.

„No vlastne áno. No a potom sme tancovali a on ma chytil za ruku.“ Začervenala sa.

„A to uvidela tá krásavica, odfotila vás a vyhráža si, že mi pošle tú fotku.“ Povedal som jej. Vrhla sa na mňa. „To ako vieš?“ Opýtala sa ma, keď na mne ležala.

„Som Sherlock Holmes. A poslala mi tú fotku asi 3 dni potom ako si raz prišla nad ránom a pol dňa si plakala.“ Hovoril som jej to.

„Takže ty si to vedel? Prečo si mi nič nepovedal?“ Opýtala sa ma a už sa tak čertovsky smiala.

„A načo? Milujem teba, nie ju. Nemám potreby ti ubližovať. Vlastne podľa tej fotky ste sa ani nedržali za ruky, ale skôr on ťa za ňu chytil asi ako keď fúka vietor a ja sa trimem nejakého stromu. Čo sa toľko čertíš. Dúfam, že už nemáš pocity, že si mi neverná alebo dačo také. Raz som bol zamilovaný do dievčaťa a ona mi vyše roka motala hlavu a zrazu z nej vyšlo, či mi nevadí, že dakoho má a ona sa pri ňom cíti tak blbo, lebo myslí na mňa. Strašný sex.“ Povedal som jej.

„Ty si taký úžasný manžel! Pamätáš sa ako sme sa prvýkrát stretli vo vlaku a ty si sa mi za Pardubicami prihovoril?“ Usmiala sa.

„To už vtedy som vedel, že si ťa vezmem. Ako som bol sakrastický, predvádzal sa a ty si si ma začala doberať.“ Doriekol som.

„No, kto mohol odolať tvojej príhode o cukre 29?“ Smiala sa.

„Vieš, že sa teším na ten koláč?“ Spýtal som sa.

„Ale najprv treba obslúžiť burgyňu. Príde a bude chcieť ti rozprávať aká som ľahká a podobne.“ Hovorila mi.

„Nech príde, aspoň viem, komu dám tú šaraticu, čo som kúpil.“ Riekol som potichu a tajomne.

A začali sme sa naťahovať, kto prvý naleje čašu šaratice očakávanej návšteve.