Dnes som išiel do obchodu a nad niečím som premýšľal. Všetci radi čítame knihy, hrabeme sa v nich. Milujeme spôsob sa o nich zhovárať. Chodíme na miesta, kde boli naši obľúbení hrdinovia (napríklad tento rok som bol V Lisabone pri rieke Tejo a tam sa začína jedna moja obľúbená knižka.). Navštevujeme rodné domy obľúbených spisovateľov (napríklad Malé Svatoňovice) a myslíme na to ako tam prebiehal ich život. Knihy nám dotvárajú fantáziu a vytvárajú v našej mysli niečo ako farebné myšlienky.
Učili sme sa, že beletriu rozdeľujeme podľa literárnych druhov a žánrov. Ja sa priznám, že mám najradšej jeden žáner. Sú to poviedky. Najmenší prozaický útvar, ale pre mňa najviac bohatý. Ako ste s tým s poviedkami?
A ešte, keď teda môžem byť taký bakaný, spýtam sa inú vec. Skúšali ste niekedy písať recenziu poviedok? Ono, čo je to recenzia? Bavme sa o tom, že recenziu pre chápanie tohto výkladu nevnímame ako recenziu, ale o voľačo cennejšie. Recenzia nám niečo hodnotí, ale nám ide o rozprávanie sa o knihách. Nám nejde niečo ohodnotiť, ale porozprávať sa o tom, aké pocity to v nás vyvolalo. Poviedky podľa mňa by nemali byť ochudobnené o niečo, čo v nich je.
Či si také poviedky ako je Čapkov Poslední soud nezaslúžia, aby sme sa len jej venovali? Na tej poviedke je toľko krásy a ľudskosti. A celkovo ako tam autor pristupuje k charakteru najvyššieho, teda Boha. Odsúdený je veľký hriešnik, ale Pán Boh sa s nim zhovára takým spôsobom, ktorý je neuveriteľne blízky Karlovi Čapkovi. Ako sa na neho usmieva a častuje ho nie nadávkami, ale takými hravými slovami. (Inak, to je ďalšia vec, čo je na poviedke to typické pre Karla Čapka. Jeho mágia slov. On nepísal, ale maľoval písmená na papier.)
Pôjdem trošku na sever. Čítal som od Bjornsorna poviedku Trond. Bola hrozne pekná a citlivá, ale tak trošku smutná. Mama toho chlapca mi pripomínala moju mamku. Bolo to krásne vykreslené a dostal som do svojej fantázie nový domov, nové husle, novú posteľ. Škoda len, že som tú poviedku nečítal zatvorený na povale s litrami horúceho kakaa a jablkovo-orechovým koláčom.
Poviedky sú krátke (teda ako ktoré), ale vytvárajú v nás obrovské množstvo myšlienok a bola by obrovská škoda sa o tie myšlienky nedeliť. Rád by som sa dopracoval k tomu, aby som písal niečo ako recenzie jednotlivých poviedok. Aj keď to bude možno kratšie. Na druhej strane, aspoň si začnem budovať niečo ako knižnicu alebo blog zapísaných myšlienok.
Čo si o tom myslíte vy?
