Bjørnstjerne Bjørnson

Minulý týždeň sme si pripomenuli 180. narodeniny nórskeho spisovateľa, ktorého poznáme pod menom Bjørnstjerne Bjørnson. Veľmi ma potešil google doodle, ktorý ukázal na svojej kresbe presne to, aký bol Bjørnstjerne Bjørnson človek. (Prečo len v Nórsku?) Blíži sa čas vianočný a ja mám toho spisovateľa ešte radšej, pretože on je ako nórska vlajka. Červené strechy domov, modrá severská obloha a biely sneh. Presne taká je jeho literatúra. 

Bjørnstjerne Bjørnson bol človek, ktorý bol romantik. Málokedy slovo romantik v spoločnosti ľudí pôsobí ako kompliment. Zväčša ide o pojašeného blázna, ktorý má nereálne predstavy o živote. Spoločnosť ho má za márnivca, šialeného, pojašeného šaša. Romantik má ale vo svojom živote istú cestu a ciele. Ja to vidím tak, že životná cesta človeka je neskutočná drina. Ak v niečom chceme byť dobrí a super, musíme drieť a mať ciele. Povráva sa, že romantici majú nereálne ciele. Ale nie je každý veľký príbeh tak trochu uletený a začína utopisticky? A čo ľudia, ktorí majú 20-30 rokov, nič nezažili, nikde neboli, o nič sa neposnažili a tvária sa v bezvýchodiskovej situácii? A keď sa ich človek spýta, čo chcú reálne robiť, oni nevedia. Je mi smutno, akí sú tí ľudia neúprimní sami k sebe. Ale oni veľmi dobre vedia, čo chcú v živote robiť. Chcú, aby im pečené holuby do gamby spadli a ešte aby im za to platil toliarmi, zlatom, ovešanými kameňmi a aby sa o nich dakto staral. Smejte sa mi, že som naivný, hlúpy rojko, romantik a ja neviem aká chmára. Ale nie je viac utopistické túžiť po celom komforte od každého a ak to nevyjde, plakať nad životom, aký je ťažký? To je to, čo ma naučil Bjørnson.

Bol to búrlivý človek, mal obrovské srdce a veľké činy. On bol človek, ktorý mal vo svojom srdci príbeh o ľuďoch, ktorí stratili syna. Milujem jeho poviedku o otcovi a kňazovi. Ukazuje to najdôležitejšie, čo človek robí. Zbožňuje svoje deti, má hlbokú úctu k rodine a druhým predáva skúsenosti. Veru, môže to znieť ako klišé, budiš. Ale nie je klišé, keď človek vykrikuje, že sa nechce viazať, lebo si chce užívať? Iste, skúmať človeka do hĺbky je veľmi časovo náročné a vyžaduje aj niečo viac ako je túžbu, aby svet po mne túžil.

On písal o tom ako si ľudia vyberajú životného partnera, písal o tom ako voňajú stromy. Bol divadelník a jeho najkrajší výrok je, že zbaviť ľudí materského jazyka je ako deťom nedať materinské mlieko.

Poviedky toho autora sú hlboké, ukazujú mi životy ľudí. Prečo sa vlastne človek má správať k druhým dobre? Prečo máme milovať vlastné deti, ťahať za vlasy manželku a piecť s ňou koláče? Pretože, ak to nebudeme robiť, pôjdeme do pekla?

Každý človek má svoju rodinu a domov, ktorý je nejako obalený. Má tam vysušené slivky, kučeravú manželku, čo pečie tie najlepšie buchty a keď vás objíma, najradšej by vás vystískala. Spolu chodíme do obchodu, pečieme si posúchy a rozprávame sa o Pampúšikovi.

Poviedky a príbehy od nórskeho autora sú presne také ako cesta vlakom. Predstavte si cestu v zasneženom vlaku, stromy na kopcoch a pomedzi to domy. Z komínov sa dymí, vonia nám seno a deti sa učia sánkovať. Presne taký je Bjørnson, cesta vlakom ako človek pozerá na ľudské osudy.

Toľko ja, prezraďte čosi o ňom.