Zasa zháňam byt alebo do tretice dobré bývanie

Na začiatku každého akademického roku si užívam rovnaký kolotoč. Nie je to horská dráha, autodrom a ani žiadna malá či veľká reťazovka. Tento sa volá Hľadám podnájom v Brne.

Je takmer polovica septembra. Len pred pár dňami som sa vrátila z Bulharska, kde som celé leto pracovala. Treba nejako pokryť nemalé študentské výdavky. Zajtra sa začína nový semester a znova sa po dlhom čase chystám do Brna. Nemám ale zatiaľ kde bývať. Prvé tri noci prespím u kamarátky a dúfam, že sa mi podarí nájsť nejaký podnájom. Tentoraz je to len na mne. Spolubývajúca Andrea, s ktorou vždy zdieľam izbu, sa vráti až prvého októbra. S povzdychom si  sadám za počítač a už aj ťukám do klávesnice: www... Po dvoch hodinách prehrabávania sa na portáloch s ponukami bývania napíšem pár mailov a uložím si niekoľko čísel. Pri pohľade na hodiny to na dnes vzdávam. Ráno je predsa múdrejšie večera.

Tri dni v Brne ubiehajú ako voda. Môj program dotvárajú prehliadky bytov, no pri každom z nich sa objavuje nejaký háčik. „My hľadáme len jedného podnájomníka,“ odbíja ma majiteľ hneď pri dverách, pričom v inzeráte jasne uvádza izbu pre dvoch. „My už sme si niekoho našli,“ ruší prehliadku ďalší len hodinu vopred. Tretí sa ani neunúva ju zrušiť a keď mu nervózne vyvolávam spred vchodu, ignoruje to. Možno je to aj lepšie. Keď sa tak obzerám okolo, tak radšej rýchlo nastúpim na električku a vydýchnem si, že ešte mám peňaženku a notebook. Sadám si na lavičku pred Fakultou sociálních studií, aby som narýchlo skontrolovala nové inzeráty. Chytá ma panika. Žiadnu prehliadku už nestihnem. O dve hodiny mi ide autobus späť domov. Zrazu ale nachádzam ešte jednu ponuku. Skúsim zavolať. Telefón zdvíha mladá žena.„Dobrý deň, reagujem na inzerát o podnájme, je to ešte aktuálne?“ pýtam sa s nádejou v hlase. „Áno, samozrejme,“ odpovedá na moju radosť majiteľka. Položím jej zopár otázok a rozhovor končíme dohodou, že mi pošle fotky bytu. Som trochu pokojnejšia. Keď prichádzam domov, ani sa nevyzliekam a utekám k počítaču. Čaká ma e-mail. Sú to tie fotky. Byt je starší, ale nevyzerá to tak zle. Rozmýšľam, či nie je riskantné nasťahovať sa niekam bez prehliadky, ale nemám na výber. Odpisujem. „Beriem to. V pondelok sa nasťahujem. S pozdravom...“

Prvé sťahovanie a tvrdá realita

Skutočnosť sa vždy líši od dobre urobených fotiek. Človek nezbadá pleseň v kúpeľni, neodstrániteľnú špinu v kuchyni, množstvo skazených potravín v chladničke a nefunkčnú práčku. Čo je však najdôležitejšie, nepozná svojich budúcich spolubývajúcich. Po viac ako dvoch mesiacoch už strácam trpezlivosť. „Prečo si zas nevybral svoje vlasy z vane?“ volám na Vojta z kúpeľne. „Aha, sorry,“ zamrmle a ani sa nepohne. A takto to tu funguje stále. Radšej každý týždeň absolvujem nekonečnú päťhodinovú cestu domov, akoby som mala stráviť víkend v tomto brlohu. Prichádza december a s prvým snehom i prvá pleseň v našej izbe. „Musíme si nájsť nové bývanie,“ radikálne mi oznamuje spolubývajúca Andrea. Keď si znova predstavím chodenie po prehliadkach a dohadovanie sa s majiteľmi, začne mi byť nevoľno. „Prečo práve my máme také nešťastie na priváty?“ lamentujem.

O pár dní mi pípa smska. Od kamarátky. „Máme voľnú izbu v byte. Nechcete bývať s nami?“ píše. Drgnem do Adi a ukazujem jej správu. „Jasné, že hej!“ vykríkne. Na prehliadku chodiť nemusíme, predsa som tam strávila tri noci. Dokonca je tam aj veľká obývačka s televízorom. „Už nech sme tam,“ pomyslím si a zároveň odpisujem: „Kedy sa môžeme nasťahovať?“

Rýchly proces

Je koniec januára. Myslím len na poslednú skúšku tohto semestra a zajtrajšie sťahovanie. Popri učení hádžem svoje veci do obrovského kufra. Neznášam balenie, ale dnes mi to tak nevadí. Idem do bytu bez plesní a nechutných spolubývajúcich. Sem tam jedným očkom mrknem na facebook. Všimnem si, že mám správu na chate. Ako ju čítam, oblieva ma studený pot. „Ahoj Maťa. Máme problém s bytom,“ píše kamarátka. „A je to tu zas!“ smutne skonštatuje Aďa. Ani nečaká kým sa spamätám a vytáča číslo. „Čo sa stalo?“ pýta sa do telefónu. Dozvedáme sa, že majiteľka bytu sa rozhodla nasťahovať späť. Môžeme ostať do prvého marca. Nový semester začína dvadsiateho druhého februára, takže tam strávime asi jeden týždeň. Ale tu už ostať nechcem. Budeme hľadať znova.

Šťastný koniec?

Staré známe písanie inzerátov a prezeranie portálov s bývaním v Brne- to je náplň posledného februárového týždňa. Po trojtýždňovom oddychu medzi semestrami sa do toho púšťam so všetkou energiou. O dva dni ideme na prvú prehliadku. Na zastávke nás čakajú dve drobné blondínky. „V byte bývame od septembra a sme spokojné,“ hovoria nám po ceste. Bodaj by neboli. Celkom nová nadstavba, krásne moderné zariadenie a zvládnuteľný nájom. „Som z toho nadšená,“ šepká mi do ucha Aďa. Nepotrebujeme ani čas na rozmyslenie. Tretíkrát sa tento rok ocitám v rovnakej situácii. „Berieme to,“ oznamujem milým dievčatám.

Presťahovaná, vybalená a spokojná. Len jedna vec ma trápi. Majiteľka prvého podnájmu sa neunúva ani po viacerých výzvach vrátiť nám zaplatenú kauciu. Telefón mi nedvíha. Dva a pol tisíc nie je málo, nechceme jej ich len tak nechať. „Skúsim jej zavolať ja,“ berie Aďa mobil do ruky. Zvoní. Majiteľka sa na môj veľký údiv ozýva. „Už je to viac ako mesiac, čo sme sa odsťahovali, kedy nám vrátite kauciu?“ slušne sa opýta Aďa. „Musím si strhnúť peniaze za tú pleseň vo vašej izbe,“ odvrkne jej. „Asi ste vôbec nevetrali!“ Neviem, či som viac prekvapená alebo rozhorčená. Nielenže sme spávali v plesnivej izbe, ale ešte nás z toho aj obviňuje... Takže majiteľke toho bytu každá z nás prispeje na novú maľovku. Čo už. Hlavné je, že teraz bývame v peknom a čistom byte.

O tri mesiace je tu zasa leto. Neplánujem ostať v Brne. Keď si spomeniem na udalosti z posledného polroka, začínam uvažovať či znova v septembri chcem nasadnúť na tento kolotoč. Možno to prehodnotím, nebudem taká fajnová a podám si prihlášku na internát. A možno nie.

Martina Lahitová