Trochu farby do všednosti

Maľujem, maľuješ, maľujeme alebo príbeh o tom, ako študentka prišla na hodinu s pestrofarebným motýľom namaľovaným na tvári.

Dopísala som poznámky a zatvorila zošit. Zobrala som si veci a skúšala zmiznúť bez zbytočnej pozornosti prednášajúceho. Odchádzala som asi polhodinu skôr. Potrebovala som chvíľu na to, aby som sa pripravila na výmenu myšlienky trvalého mieru z teórie liberálneho internacionalizmu za farby na tvár, štetce a nádobky s vodou. Ako som tak cupitala z piateho poschodia do suterénu, rozmýšľala som, či si nechám na tvár namaľovať mačací ňufák alebo motýľa. Celkom úspešne som teda z hlavy vypustila čokoľvek, čo by súviselo s liberalizmom ako teóriou medzinárodných vzťahov. Musela som sa predsa sústrediť na umelecký výkon, ktorý ma čakal.

Na utorkovom Veľkonočnom popoludní Detského kútika na Fakulte sociálních studií som patrila medzi organizátorov. Spolu s kamarátkou sme dostali farby na tvár (aby som bola presná, tak to boli farby určené na tvár. Keby som už teraz písala o farbách na tvári, predbiehala by som.) a urobili plagát. Tešila som sa, ako budem po fakultnom átriu naháňať decká so štetcom v ruke. Spolu s nami sa na toto

dobrodružné popoludnie pripravovali ďalšie dobré duše z radov vysokoškolákov. Mali sme spoločný záujem stráviť týchto pár chvíľ s deckami a keď sme sa s kamarátkou chytili štetcov, spájalo nás ešte niečo ďalšie.

Chalan, čo mal pod palcom susedné stanovište, sa stal mojím prvým umeleckým vyjadrením. Namaľovala som mu na tvár zajaca. Povedzme, že sa celkom vydaril. Veď začiatky sú ťažké. Protislužbou mal byť motýľ na mojej tvári, ale autor ho po dokončení diela radšej označil za abstraktné umenie. No ja si ešte aj teraz myslím a trvám na tom, že to bol pestrofarebný hmyz. Tak či tak, počas tohto popoludnia pár záujemcov o pomaľovanie tváre pribudlo z vlastnej vôle a pár sme ich diplomaticky presvedčili a preto nikto so zvieratkom na tvári nevyzeral zvláštne. V tejto atmosfére si dokonca ľudia o dvadsať rokov starší od pôvodnej cieľovej skupiny trúfli pliesť korbáče a súťažiť, kto prvý doskacká do cieľa s nohami vo vreci.

Celá sranda skončila tak, že som v pohode stíhala hodinu o šiestej. Keď som prichádzala do učebne, vyučujúca už bola vo vnútri a spolu s pozdravom veľmi výstižne vyjadrila aj prekvapenie z motýlika, ktorý bol stále na mojej tvári: „Jéééj!“ A po chvíľke doložila: „Keď vás tak vidím, pripomenulo mi to, akí šedí chodievame.“

Ako sa nad tým tak zamýšľam, niečo na tom bude. Možno by som mala častejšie chodiť s pestro pomaľovanou tvárou. Alebo žeby bol aj iný spôsob, ako priniesť farby do zdanlivej šede všedného dňa?

Andrea Galicová