Sýria očami budúcej archeologičky

Masarykova Univerzita umožňuje svojim študentom zúčastniť sa množstve zaujímavých študijných pobytov a praxí, kde študenti nadobúdajú dôležité skúsenosti z oboru.

Barbora Kubíková sa zúčastnila na archeologickej praxi v Sýrii. Aké sú dojmy študenta z namáhavej práce a neznámej kultúry?

Ako ste sa dostala vlastne k nápadu ísť do Sýrie?

Je to výskum nášho oboru, na ktorom je založený. Je povinné si ho splniť a tak sa nás spýtali či chceme ísť a ja som povedala, že áno, lebo je to jedinečná životná šanca.

Čo ste od pobytu očakávala?

Pre mňa to bola obrovská vec, chcela som sa v novej krajine priučiť novým veciam o archeológii. Bola to brutálna zmena úplne všetkého, celého môjho životného štýlu, niečo také, čo sa nestane každému.

Ako ste sa na taký mimoriadny výlet pripravovala?

Na začiatku nám dali inštruktáž, aké oblečenie si máme kúpiť, čo si so sebou zobrať, a museli sme sa povinne zaočkovať proti hepatitíde typu A aj B, meningokoku a týfusu. Bola som dobrodružne naladená, ale snažila som sa netešiť ani sa nestrachovať.

Aký bol váš obyčajný deň v Sýrii?

Môj obyčajný deň? Začínal budíkom 3:45, rýchlymi raňajkami z jogurtu, čaju a kávy a o pol piatej sme už museli byť na pľaci, kde sme pracovníkom zadali prvé úlohy. Napríklad postaviť stan, začať kopať ďalšiu vrstvu, ... To všetko v lámanej a jednoduchej miestnej sýrštine. Pomedzi to sme všetko zaznamenávali. Zameriavali, fotili nálezy in situ (priamo na mieste, objekt nie je vybratý, len odkrytý z časti),...

Aká bola komunikácia z miestnymi na začiatku?

V škole sme získali základy arabčiny, ale keď sme prišli na miesto, moc sme to nevyužili. Oni rozprávali východnou  sýrštinou, príliš lámanou na to, aby sme si navzájom rozumeli. Frázy, ktoré potrebujeme nás naučili vedúci, ale skôr ako hovoreným slovom sme sa dorozumievali v gestikuláciách a úsmevoch. Postupom času sme sa naučili základné slovíčka, napríklad sme na nález ukázali, povedali: „Fuchar, fuchar,“ ( keramika) a procovníci už vedeli, ako s ním zachádzať. Pre nich je to sezónna práca a sú už v tomto zaučení. A mali sme tam vedúceho vykopávok z ich radov, ktorí ich detailnejšie usmerňoval.

Určite ste netrávili všetok svoj čas len  na pracovisku. Čo ste robili pomimo práce?

Náš deň bol po väčšinu času pracovný. Hneď ako sa o pol jednej skončila práca, šlo sa na obed. Do pol piatej bola siesta, cez ktorú sme sa stíhali naobedovať, osprchovať a umyť. Každú ďalšiu voľnú chvíľu sme využili na spánok. Do večera sme potom robili dokumentáciu, fotenie. Aj sme pracovali okolo domu,  kde sme sa cítili ako u babky na brigáde. Striekali sme izbu kvôli hmyzom, škorpiónov, maľovali sme poškodené steny.  Tie práce sme robili len na začiatku, keď sme tam prišli. Iba v piatok bolo voľno, takže bola vo štvrtok párty a v piatok sa spalo. Občas sme šli na výlety či rýchlo na internet dať o sebe vedieť doma.

Sýria je nehostinné prostredie pre niekoho zvyknutého na našu klímu. Nestali sa vám tam žiadne zranenia alebo choroby?

To je predpojatý názor. Je to samozrejme iné miesto, nie sú tam hory ani lesy, ale krajina má iné čaro a krásy. Na jar je to všetko nádherne, obrovské pláne zaplní zeleň, a človek dovidí až za hranice do Iraku.  Je tam suché teplo a nízka vlhkosť, náš organizmus nie je na to úplne zvyknutý. Človek zabúda piť a rýchlo sa mu vyparujú z tela tekutiny. Každý deň si preto musí dávať soli a iné minerály, ktoré mu zadržia tekutiny v tele. V tieni je niekedy od štyridsati do šesťdesiati stupňov Celzia. K obedu sa mi veľmi zle dýchalo. Bola to náročná práca a prostredie, každý z nás si prežil jednodňovú horúčku z vyčerpania. Ja som chytila bacil, ktorý mi spôsobil žalúdočné problémy, horúčky aj zvracanie, čo trvalo až týždeň. Moju spolužiačku Lucku poštípal škorpión dvakrát do ruky a do nohy.

A ako to prežila?

Hneď na základni dostala antialergickú injekciu a vakcínu proti škorpiónom. Bola totálne poľakaná a strašila ju v hlave myšlienka, že by mohla umrieť . Rýchlo ju odviezli do nemocnice, kde sa o ňu postarali na vynikajúcej úrovni. Napichali jej injekcie, ale nedávali jej žiadne utišovače bolesti. Nakoniec hneď na druhý deň poobede ju pustili z nemocnice a večer už tancovala na mojej narodeninovej párty.

Sýria je vnímaná ako arabská krajina. Aký je váš názor na Sýrčanov?

V prvom rade Sýria je multinárodná a sekulárna krajina. To znamená, že nemá implementované žiadne náboženstvo v zákone ako my, viera je oddelená od štátu. Žijú tam všetky vierovyznania od islamu po kresťanstvo a rôzne národy ako Arabi a Kurdi. Ja som prišla do styku hlavne s Kurdmi, sú to srdeční, prostí ľudia. Čo nevlastnia po finančnej stránke, nahrádzajú bohatou emocionálnou stránkou.

Takže ste sa stretávala viac s kresťanským svetom ako arabským?

Čo bolo zaujímavé, že to nemôžem posúdiť. Vôbec som nezaregistrovala kto bol čo, to nezohrávalo rolu. Ale aj určite s arabským, pretože po výletoch sme chodili po arabskom svete, napríklad po Damašku a Palmýre.

Ak by ste mala povedať tri najväčšie rozdiely medzi ich štýlom života a tým u nás, aké by to boli?

Po prvé sa nikam neponáhľajú. Vôbec tam nebol cítiť žiadne stres, zhon a nátlak, aký je tu v našom konzumnom živote. Všetko je tam založené na priateľstve, kontaktoch, odporúčaní, reputácii a povesti. To je  podľa mňa druhý rozdiel. Nemyslím korupciu, jednoducho si váží priateľstvo. Pokiaľ hovori druhým, aký je niekto dobrý človek, jeho odporúčanie potom má váhu ďalej.  A tretia vec: sú strašne pohostinní, až neuveriteľne. Boli sme pozvané do domu istého pána. Odviezol nás tam na ťave, pohostil nás, a nič od toho nečakal ani sa o nič nepokúšal. Jeho úmysly vôbec neboli postranné. Sýrska pohostinnosť je svetoznáma a pokiaľ viete aspoň trochu arabsky, ich prístup je ešte oveľa viac priateľskejší.

Vedela by ste si predstaviť,  že by ste v tej krajine žila?

Keď som tam bola, úplne som sa prispôsobila, vnikla som do kultúry, žila s nimi ich problémy. Keď som prišla naspäť, nevedela som si zvyknúť na inakosť nášho sveta, rozmýšľala som o návrate do Sýrie. Vytvorila som si tam novú identitu. Ale keď už som tu v Brne, mám tu svojich priateľov, školu aj rodinu. Neviem, či by som tam dokázala žiť bez svojej  koreňov a zvykov. Predsa len tí ľudia nie sú tak úplne ako my. Mám tam polku svojho srdca a chcela by som tam chodiť a robiť výskumy. Keď sa však vrátim domov, budem žiť zas pre tento svet.

Našli ste vo vykopávkach niečo hodné pozornosti?

Archeológovia nekopú pre nálezy, ktoré by boli potom ukázané v múzeu. Archeológia sa snaží objasniť minulosť, nejde o jednotlivé vykopávky, ale o vedu samotnú. Našou úlohou je zo všetkých dát ozrejmiť ten časový úsek, o ktorom sa chceme čo najviac dozvedieť. Ako archeológovia sa cítime dobre z každého nálezu. Konkrétne sme tam objavili pece, základy domu, hroby, obsidiánovú čepeľ, tokeny, pečate a odtlačky pečatí.

Tak žiadny Indiana Jones?

Nie v takom zmysle ako si to každý predstavuje. Ale pre ostatných nudné záležitosti, robiť tú vedu v terénu, sú pre nás rovnako vzrušujúce ako zážitky Indiana Jonesa.

Aké boli vaše pocity, keď ste sa navrátila domov?

V lietadle, keď som počula, že pristáva na letisku Praha Ruzyň, úplne som sa rozplakala, že som sa vrátila do svojej zeme. Mamima mi hneď volala, že už pre mňa robí halušky. Moje nadšenie bolo  úplne obrovské a každý videl, že o tom stále rozprávam. Lenže ľudia sa pýtali len ako tam bolo, bez toho, aby ich zaujímalo o tom dlho počúvať. A to nebolo jednoduché. Išlo o tak silný zážitok, že som jej chcela vykričať do celého sveta.

Michal Lorek