Študent ako hosť v reštaurácii? Mám fajront

Človek vie byť veľmi vnímavým tvorom, ktorý všetko rád kategorizuje, aj samotných ľudí. Možno preto sa ako študentka stretávam s nemilými skúsenosťami s čašníkmi v reštauráciách.

Ako väčšina študentov, ani sa ja nestravujem pravidelne v reštauráciách a spolieham sa viac na vlastné kulinárske umenie či finančne výhodné jedlo v menzách. Ale niekedy sa nájdu príležitosti, keď volím reštaurácie – či už pri návšteve dobrých kamarátov, alebo pri oslave výročia s priateľom. Bohužiaľ, väčšinou mi slávnostný okamih pokazí samotné jedlo alebo obsluha a ja sa už neviem dočkať, kedy opustím podnik, ktorý sa zapíše do mojej čiernej listiny.

Je pritom jedno, či som na Slovensku alebo v Česku, z obidvoch krajín si odnášam viac zlých než dobrých skúseností s reštauráciami. A hoci som dosť náročná na kvalitu jedla, ktorú mi za nemalé peniaze ponúkajú na stôl, oveľa viac si potrpím na príjemnú obsluhu. Väčšinou mám  však z čašníkov pocit, že svoju  prácu robia za trest a zákazník im je príťažou. Musia sa naňho usmievať, aj keď im nadáva, odporúčať im dobré víno a trpezlivo čakať, kým si vyberie z jedálneho lístka, ktorý je napísaný v šifrách ako Princovo tajomstvo, Jánošíkov dukát či Zelené prekvapenie. Správať sa celý deň gentlemansky a milo je riadna fuška a tak, keď uvidia, že do reštaurácie prišiel mladý študentský pár či partia, vydýchnu si, že aspoň na chvíľu sa môžu zbaviť tej naškrobenosti.

Tak ako odhaduje podľa vzhľadu moje ja čašník, rovnako odhadujem aj ja podľa priestorov  a čistoty úroveň reštaurácie a k tomu aj patričnú obsluhu. O to viac ma zamrzí, ak na mňa čašník namiesto milého pozdravu vysype otázku, čo si dám, hoci ešte nemám v rukách jedálny a nápojový lístok. Zrejme predpokladal, že som si stihla poobzerať po ostatných stoloch dnešnú ponuku, keďže mi dal veľa času, kým sa k nášmu stolu uráčil vôbec prísť. Poviem si, asi nestíha, isto je unavený z celodenného obsluhovania. O to viac ma prekvapí, že druhý krát príde oveľa skôr a netrpezlivo očakáva, že za tú minútu som si dokázala vybrať aj pitie, aj jedlo. Veď čo iné by si mohol dať študent okrem piva, prípadne minerálky a vyprážaného rezňa. Keď sa ho spýtam, ktoré z jedál z bravčového mäsa by mi v ich podniku odporúčal, odvrkne mi, že nie je kuchár a ani presne nevie, z čoho je na výber. Zaujímalo by ma, či by si dovolil povedať to isté aj mužovi v obleku pri vedľajšom stole. Úplnou nehoráznosťou ale je, keď si vypýtam účet a čašník mi len suverénne povie sumu, ktorú mám zaplatiť, bez pokladničného bloku. Keď sa spýtam, kde je, začne sa tváriť previnilo a odpovedá väčšinou: „Jaj, veď som ho bral, či sa mi to len zdalo? Asi som ho zabudol pri pokladni...“ Nemusím snáď poznamenávať, že ich pokladňa má vždy päťminútový sklz oproti môjmu času na hodinkách.

Raz sme sa s kamarátkou dohodli, že sa do jednej reštaurácie, z ktorej máme rovnako negatívne skúsenosti s obsluhou, nahodíme ako riadne „biznismenky“, ktoré si spravili pracovný obed. Bolo zaujímavé sledovať, ako sa ten istý čašník správa až okázalo milo, trpezlivo nám odporúčal vína a špeciality podniku a vôbec nedával najavo, že si dávame s výberom načas a zbytočne ho preháňame. A hoci sme boli oveľa nevrlejšie a náročnejšie a dali sme mu rovnaké prepitné, aké by sme dali aj v „úlohe“ obyčajných mladých študentiek, tváril sa, že sa skutočne riadi heslom náš zákazník, náš pán. Pritom zaplatíme za jedlo rovnako.

Je veľkou škodou, že mnohé reštaurácie strácajú svoju dobrú povesť kvôli neprofesionalite ich zamestnancov. Čašník by nemal hodnotiť svojich hostí a podľa toho sa správať, ale pristupovať ku každému rovnako. Veď v konečnom dôsledku je jediným dôležitým kritériom to, či zaplatí alebo nie. To, že sa práve nepodarili dobré zemiaky alebo bolo mäso málo okorenené, to sa dá odpustiť a pokojne dám reštaurácii aj druhú šancu. Ale ak ma čaká nevrlá a neprofesionálna obsluha na mieste, kde by som ju neočakávala, väčšinou už do toho podniku nevkročím.

Adriána Mečiarová

Více příspěvků od brněnských studentů žurnalistiky si můžete přečíst zde.