Jakub Jurči je študent, ktorý rád spoznáva nové krajiny tým spôsobom, že sa tam dostane v cudzom aute s cudzím človekom a je to pre neho ten najlepší spôsob.
Brno - Stopovanie je známy, ľahký, no veľmi diskutabilný spôsob, ako cestovať. Jakub Jurči sa venuje tomuto druhu cestovania už viac ako šesť rokov a tvrdí, že nie je nič ľahšie, ako vybehnúť na cestu a zdvihnúť ruku.
Prečo cestujete spôsobom stopovania?
K stopovaniu som sa dostal už na strednej škole. Študovali tam ľudia z celého Slovenska a väčšina z nich bývala teda na intrákoch. Často sa stávalo, že na konci týždňa už neostali peniaze ani na cestu domov, tak na víkend domov sme vždy stopovali. Postupne to prerástlo do štádia, keď som stopoval všade, aj keď peniaze na autobus či vlak boli. Postretával som na stopoch veľa inšpiratívnych ľudí, ktorí ma veľa naučili, mnoho z nich bolo takých milých, že ma aj pozvali na kávu, čaj nebo jedlo, poprípade mi strčili do ruky nejaké drobné na pivo. Nakoniec - naučil som sa neodsudzovať ľudí na prvý pohľad a značne som si zlepšil komunikačné schopnosti.
Nemáte strach, keď si sadnete s cudzou osobou do auta?
Zo začiatku som sa bál, pretože okolo témy stopovania sa vždy točili samé negatívne informácie. Tam zmiznutý človek, tam znásilnené dievča, okradnutí stopári a podobne. Preto sme vždy cestovali dvaja a snažili sme sa byť maximálne opatrní. Časom som si uvedomil, že tieto negatívne informácie sú veľakrát zdramatizované, skreslené a stanú sa v jednom z milióna prípadov. Teraz už to beriem ako samozrejmosť a dokonca sa teším, že stretnem nového človeka.
Máte aj nejaký nepríjemný zážitok?
Počas mojej stopárskej kariéry mi zastavili rôzne typy ľudí, s ktorými bolo ťažké komunikovať a udržať pokojnú atmosféru, ale zatiaľ sa mi nič vážne nestalo. Raz sa nám ale s kamarátkou podarilo na Slovensku stopnúť jedného vojaka exota, ktorý na ňu skúšal triky z Ameriky, ale ona ho schladila a nechali sme sa radšej vyhodiť z auta skôr.
V ktorých krajinách ste už boli stopom?
Prevažne som prestopoval okolité krajiny, Česko, Poľsko, Rakúsko, ale mal som už aj príležitosť nazrieť do južných a západných krajín ako Taliansko, Slovinsko, Francúzsko, Benelux, Nemecko a Dánsko. V najbližšej dobe by som chcel ísť do Rumunska, Bulharska a ak sa podarí, tak aj Turecko.
Myslíte si, že je stopovanie náročné?
Stopovanie samo o sebe je veľmi ľahké. Človek sa len musí postaviť k ceste, ideálne s tabuľkou a tváriť sa nevinne, poprípade to vylepšiť úsmevom. Trik v úspešnom stopovaní spočíva v tom, kde sa má človek postaviť, aby rýchlo stopol. Keď človek stopuje diaľkovo, najlepšie je pýtať sa ľudí na diaľničných pumpách. Ak sa chce človek dostať z mesta do mesta na krátku vzdialenosť, stačí ak sa postaví na miesto na ceste, kde autá idú pomaly a kde sa dá pre vodiča zastaviť. Žiadne stopovanie pod značkou zákaz zastavenia, takto som stratil tri hodiny v Krakowe, kým som zistil, prečo nezastavujú. Posledná vec, a určite najťažšia, je byť trpezlivý a čakať, kým niekto zastane.
Beriete to ako adrenalínovú disciplínu?
Stopovanie vždy do určitej miery nesie nádych adrenalínu, najviac v momente, keď človek otvára dvere na čerstvo zastavenom aute. Pocit z neznáma, ktorý čaká za dverami, prináša zakaždým miniatúrne zimomriavky a zvýšený pulz, hlavne u neskúsených a nových stopárov. Skúsenosťou a dlhodobým stopovaním som tento pocit vo mne zredukoval natoľko, že to už ani tak nevnímam a nastupujem do auta bez nejakého extra vzrušenia. Človek si na to zvykne.
Kde sa vám najľahšie stopovalo?
Najľahšie sa mi stopovalo v Holandsku. Ľudia tam zastavia radi a v niektorých mestách sú dokonca označené miesta pre stopárov. Nestávam na stope dlhšie ako desať minút a jeden chlapík, ktorý sa ponáhľal domov do Amsterdamu kvôli Ramadánu, mi strčiť do rúk aj desať eur. Druhý mi zase dal fľašu vína a pozval ma na raňajky. Na druhej strane, najhoršie sa mi stopovalo na severe Talianska, kde sú Taliani veľmi neochotní zastaviť.
Jakub Jurči je dvadsaťdva ročný študent, študujúci na Univerzite v Edinburghu a pochádzajúci z Oravy. Rád cestuje a spoznáva nové miesta a miluje prírodu.
Lenka Galbavá
