Realistické bábiky reborn: niektorí sa ich boja, iní ich vnímajú ako umelecké dielo

Večer ukladáte dieťa do postele, dávate mu dudlík a prajete dobrú noc. Robíte však hluk a nestaráte sa o to, či sa dieťa prebudí. V prvom rade nikdy ani nežilo, pretože je to len veľmi realistická atrapa.

Bábiky reborn sa stali fenoménom, sú fascinujúce a zvláštne najmä svojou neuveriteľnou, ba až zarážajúcou podobnosťou bábätku. Tenké žily, bublinky z úst, vôňa detského tela, to všetko sa dá napodobniť rebornky tento efekt znásobia. Pri kúpe k nim dostanete aj adopčnú listinu, ako pre skutočné dieťa.

Niekto sa reborniek bojí a vníma ich ako mŕtve, iní ich obdivuje ako umelecké dielo. Potom je tu skupina žien, ktorá sa chová, akoby boli živé. „Nepatrím medzi tie šialené ženy, ktoré vstanú o tretej ráno, aby vymieňali plienky,“ tvrdí zberateľka bábik z Bratislavy Mária Horňáková. Doma má dvanásť detských nemých tvárí, z ktorých každé má svoje meno aj povahu.

Bábiky sú dobrý liek na osamelosť 

„Začala som s týmto koníčkom pred tromi rokmi. Keď mi diagnostikovali rakovinu maternice. Niekto si rebornky kupuje, keď deti odídu z domu, potom poznám ženu, ktorá si ich len vystavuje a má ich viac ako dvesto,“ vysvetľuje. Vzťah k bábikám však mala vždy. Už ako dieťa sa starala o svoje obľúbené bábiky. Najdrahšia rebornka stála 500 eur a pomenovala ju Samko. Keď Samka vyťahuje z kočíka tak mu jemne pridŕža hlavu a láskyplne ho drží v náručí. „Viem, že nie sú živé. To je jasné. Ale mám ich ako svoj relax, rada si ich fotím v rôznych situáciách a dávam tomu príbeh,“ pokračuje zberateľka z Bratislavy. Ukazuje fotky, kde sú dve deti, ako sa hrajú. Na ďalšej vyzerajú, že si niečo šepkajú alebo jedia kašu. „Na internete som videla videá, ako im ženy vymieňajú plienky a chodia s nimi do nákupných centier. Dúfam, že to robia iba kvôli videu a nemyslia to vážne,“ hovorí Mária Horňáková. Aj ona chodí von s bábikou v kočíku, ale hovorí, že je to len spôsob, ako sa môže vonku prejsť bez toho, aby nekráčala sama. „Lekár mi povedal, že mám chodiť po čerstvom vzduchu a mám chodiť sama ako idiot? Tak vezmem kočík a nikto nevie,“ smeje sa.

„Výroba je o trpezlivosti, zručnosti a predovšetkým o vkuse. Ale nie je na tom nič ťažké, môže sa do toho pustiť každý, aspoň trochu zručný človek,“ vysvetľuje Markéta Mayerová, ktorá rebornky vyrába v Česku. 

Najprv ide o skladanie detského tela; ruky, nohy, trup, to všetko treba dať dokopy z takzvaných kitov. Čím kvalitnejší kit, tým môže byť bábika drahšia. Bábika sa ručne maľuje a aj keď je viacero bábätiek z rovnakej formy, vždy sú iné práve kvôli tejto ručnej práci. Farebné vrstvy sa nanášajú aj osemnásťkrát. Potom sa dajú zapiecť do pece, aby farba vydržala. Najnáročnejší je proces zavádzania vlasov. Každý vlas sa pichá samostatne a to zaberie veľa času. Niekedy sa na rebornky používajú aj skutočné vlasy, samozrejme sa to však odzrkadlí na cene. „Na rebornovaní mám najradšej, že ten istý kit, môže mať niekoľko podôb. Každý kus je originál,“ popisuje Mayerová.

Reborn zvieratá sú tiež populárne

Okrem detí sa rebornujú aj zvieratá. „Spravila som aj opičku. Existujú rôzne, aj mačky, psy, rôzny elfovia a škriatkovia, dokonca už vyšlo aj prasa,“ vysvetľuje Mayerová. Zvieracie rebornky však nie sú až tak populárne, kvôli ich zvláštnemu výzoru. Sú to v podstate detské bábätká, ktoré sú „pozvieratené“.

„Zvieratá sa rebornujú tak, aby sa podobali živým, akurát sa to trochu zvrhlo v obliekaní zvierat, čo mi príde úplne absurdné, aby zviera, ako opica malo dudlík,“ prezrádza Mayerová. Tiež vníma svoj koníček reálne a nevníma rebornky ako živé. „Už ich mám veľmi opozerané a spoznám reborn dieťa od živého. Ale priznám sa, že svoju prvú som chodila kontrolovať, či neotvorila oči,“ smeje sa Mayerová.

Zberateľka z Bratislavy svoje bábiky tiež už vylepšovala, alebo maľovala, ak prišli v zlom stave. S rebornovaním však začať nechce. „Obávam sa, že by mi bolo ľúto ich potom predať a nakoniec by som mala byt plný bábik,“ priznáva so smiechom. Veselá pani Mária ukazuje každú bábiku a povie jej meno. „Toto je Lucinka, je moja najobľúbenejšia. Neviem čím to je.“ Lucku si so sebou vzala aj na jedno zo stretnutí, ktoré organizujú zberateľky reborniek. Pravidelne sa stretávajú a každá si vezme aspoň jednu, ktorú ukáže ostatným. Niektoré ženy si bábiky aj vymieňajú, ale bratislavská zberateľka by na výmenu nepristúpila, bábika by jej chýbala. Každá má svoje miesto.

Zuzana Dzurdzíková