Prečo trápime zvieratá svojou láskou

Druhová bariéra je podľa spisovateľa Jonathana Foera rozdiel medzi tým, ako ľudia vnímajú psov a prasatá – zvieratá s podobnými potrebami a inteligenciou. Majú sa však všetky domáce zvieratá skutočne lepšie než tie z veľkochovov?

Domácich mazlíkov nechováme preto, aby sme ich zabíjali na jedlo. Nemusia preto prežívať strach, keď sú vytrhnuté zo známeho prostredia a odvlečené na miesto, kde počujú ryčať iné zvieratá a kde cítia pach krvi. Okrem strachu teda neprežívajú ani stres (Až na zvieratá, ktoré sa ocitnú v rukách malých detí alebo majiteľov, ktorí aj brániacu sa mačku vhodia do vane. Veď nech sa okúpe). Práve stres je však slovo, ktoré, ako poukazuje Foer, je v súvislosti s chovom zvierat častokrát používané nesprávne. Je totiž rozdiel medzi stresom a utrpením, a zvieratá vo veľkochovoch skutočne trpia.

Problémom, ktorý je spojený so stotožňovaním utrpenia a strachu je aj to, že podobný postoj má aj v súčasnosti podstatná časť populácie. Zviera, ktoré je v bezpečí svojej 20x40 centimetrovej klietky, preto v súlade s takýmto postojem nemôže mať žiadnu ujmu. Nehrozí mu žiadne nebezpečenstvo (ak z jeho blízkosti odpraceme štípajúce detské prsty), stres preto nemá. 

Títo malí väzni však okrem schopnosti prežívať stres dokážu aj prežívať samotu a nudu. Nemožnosť prejaviť svoje prirodzené potreby vedie k tomu, že len otupene sedia. Takéto zviera však nie je dobré a poslušné (veď neotravuje búchaním a skákaním), ale deprimované. Podobná situácia nastáva pri chove papagájov. Aj keď sa majitelia pýšia tým, akí sú ich miláčikovia čistotní a dookola si preberajú perie, neustále opakovanie tejto činnosti nie je pre vtákov prirodzené. Naopak, jedná sa o kompulzívnu poruchu, ktorá je spôsobená nedostatkom iných podnetov. O podobných prejavoch zlého duševného stavu domácich zvierat píše Laurel Braitman vo svojej knihe Zvieracie šialenstvo.

Domáce zvieratá preto môžu často žiť v horších podmienkach než tie v priemyselných chovoch. Aj keď životné prostredie hospodárskych zvierat taktiež nie je dostatočne monitorované, kontroly sú v týchto zariadeniach pravidelné. Naproti tomu domáci miláčikovia monitorovaní nie sú. Na zlé podmienky by musel najskôr niekto upozorniť, čo je v prípade drobných živočíchov nemožné. Ich nepohodu nemusí rozoznať ani ich majiteľ, sused už vôbec nie.

Život v klietke

Podľa štatistík Európskej federácie výrobcov krmív pre domáce zvieratá (FEDIAF) vlastnili Česi minulý rok vyše dvoch miliónov psov a vyše milióna mačiek. Štandardom pri ich chove je dopriať im aspoň určitú mieru slobody. Pri tak veľkých číslach je však veľká pravdepodobnosť, že mnohé psy sú chované zavreté v malých priestoroch klietok alebo kotercoch. Z osobnej skúsenosti poznám prípad, kedy bol Nemecký ovčiak chovaný v takom malom koterci, že nemohol urobiť ani krok dopredu. Pustený z neho nebol nikdy. 

Situácia drobných zvierat sa od života psov a mačiek v niečom líši – takmer všetky majú obmedzený pohyb. Minulý rok žilo v českých domácnostiach 70 tisíc vtákov a 165 tisíc drobných cicavcov. Medzi nimi napríklad potkany, škrečky, činčily, fretky alebo myši. Chov niektorých z nich je však náročnejší, než si človek sprvu myslí. Pri pohľade na roztomilú činčilu sa mu môže zdať, že je to ideálny darček pre deti. Mäkučký a určite aj prítulný. Realita je tomuto pohľadu značne vzdialená. Tento nedomestikovaný cicavec potrebuje pomerne špecifické podmienky. Keďže sa jedná o zviera, ktoré šplhá a skáče, potrebuje dostatok priestoru, v ktorom by mali byť umiestnené konáre alebo iné predmety siahajúce do výšky. Z môjho okolia však viem, že takýto život nemá každé z týchto zvierat.

K takejto situácii prispievajú aj predajne s chovateľskými potrebami. Zákazníci môžu brať podmienky zvierat ako dostačujúce. Alebo priam ideálny prípad chovu. Aj keď v niektorých väčších predajniach majú činčily vo voliérach a zajacov v ohradách, je možné sa stretnúť aj s podnikateľmi, ktorí majú úplne iný prístup. Napríklad v jednom popradskom obchode majú zvieratá priestor len o trochu väčší než sú oni sami. S veľkým bielym králikom, ktorý sa takmer nemôže pohnúť, susedí akvárium činčily, ktorá kvôli nedostatku priestoru len sedí a pozerá pred seba. Z týchto akvárií je vystavaná celá stena zvierat, ktoré trpia. Toto hrozné predstavenie sa však neodohráva v skrytosti, ale tam, kde sa ním môže pokochať hocikto. Biznis však funguje ďalej.

Zarážajúce sú aj informácie, ktoré človek v takýchto obchodoch získa. Nedávno som v Brne (aj keď tu sú podmienky zvierat väčšinou podstatne lepšie) videla leták s informáciami o chove potkanov. Podľa nich je potkan nenáročné zviera, ktorému vyhovuje samota, čo však v skutočnosti nie je pravda. Na rozdiel od Sýrskeho škrečka, ktorý žije samotárskym spôsobom života, žije potkan vo väčších skupinách. Na samotu a nudu síce nezomrie, ale tieto podmienky sú pre nich nevyhovujúce a potkany trpia.

Problémom sú však aj české (o to viac slovenské) zákony. Zatiaľ čo zákon na ochranu zvierat proti týraniu stanovuje všeobecné podmienky, ktoré nesmú byť pri starostlivosti o zvieratá porušené, overovanie ich dodržiavania je zložité. Zákon v praxi funguje tak, že pokiaľ nie je majiteľovi dokázané, že zvieraťu odopiera jedlo a vodu, nič sa nedeje. Ak sa vrátim ku Nemeckému ovčiakovi žijúcemu v malom koterci – aj keď okolie počuje, ako pes neustále zavýja, je pred úradmi nemožné dokázať, že skutočne trpí.

Zmena zákonov však nie je jediné riešenie, ktoré by k zlepšeniu situácie pomohlo. Na situáciu sa žiaľ málo upozorňuje. Medzi ľuďmi, ktorí svojich domácich miláčikov trápia samotou a nedostatkom priestoru, sú pravdepodobne mnohí, ktorí to robia nevedomky.

Lucia Tupá