„Zažeň jesennú depku“ hlása motto športových hier v jednom z nákupných centier v Brne. Študentka Aneta prijala výzvu a chystá sa odvážne čeliť súťažným disciplínam.
Do okna trolejbusu bičujú kvapky dažďa a mladé dievča si hryzie spodnú peru. Sedí nepokojne a obzerá sa okolo. „Nikdy som to neskúšala, vôbec neviem čo ma čaká a preto do toho pôjdem,“ šepká so zatajeným dychom. Autobus s rachotom zastavuje a do vnútra sa nahrnie húf študentov. K sedadlu dievčaťa sa tlačí tučný zväzok skrípt a mokrý dáždnik. Anete voda nevadí, skrytú hrozbu vidí v univerzitných skriptách. „To bude určite konkurentka,“ nenápadne si prehliada majiteľku kníh.
O tri minúty to všetko začne, no študentka má ešte čas na prípravu. Trolejbus mešká a nezrýchľuje ani na najbližšej križovatke. Červená. „Čo keď je tam už teraz dvadsať ľudí,“ spýtavo hľadí do prázdna a nenechá sa vyrušiť hrkotajúcim vozom. „Dobre to dopadne, určite príde viac chlapcov a v kategórii dievčat nás bude málo,“ upokojuje sa Aneta a hľadí von na míňajúci sa park. Pochmúrne počasie dnes praje organizátorom, dážď a studený vietor sa miesia v jesennú depku, ktorú chcú so študentmi zahnať. „Keď je taká zima, ruky mi viac tuhnú a mala by to byť väčšia rana tvrdou päsťou,“ odhodlane sa zamýšľa nad taktikou Aneta.
Autobus rýchlo pribrzdí a hlučne otvára dvere. Väčšina mladých sa hrnie von a študentke zovrú pery v krivom úškľabku. Priaznivý scenár, že súťažiacich príde málo, sa zdá byť stratený, až kým sa dav nerozdelí. S hŕbou skrípt odchádza konkurentka a za ňou ďalší študenti úplne opačným smerom v ústrety lekárskej fakulty. „Stúpajú mi šance a hlavne sebavedomie,“ poteší sa Aneta a stráca sa v skupinke ľudí vchádzajúcich do obchodného centra.
Nič nie je stratené
„Vitajte, rád Vás vidím. Zatiaľ súťažia hlavne dievčatá, chlapci sú dnes akýsi ostýchaví,“ prihovára sa prichádzajúcim jeden z organizátorov športových hier Martin Matejka. Na Anetinej tvári sa zračí primrznutý úsmev. Nepočítala s vyššou účasťou dievčat. „Nebojte sa, vyhráva skoro každý. Ešte nie je veľa súťažiacich. Vyhodnocuje sa každú hodinu a zapojiť sa môžete dvakrát,“ povzbudzuje študentku jedna z hostesiek. Úvodné formality prebehnú bleskovo a Aneta sa odrazu ocitá pri vysokom simulátore boxovacieho vreca. Obchádza ho z každej strany, hľadá ten správny uhol a vzdialenosť. Jej neobratné pohyby si všimne postaršia pani a podíde bližšie. „Boxujete? To ja vôbec neviem, čo sa s tým má robiť. Vyzerá to zábavne, takto bojovať proti depke. Škoda, že je hra iba pre študentov,“ smeje sa neznáma a čaká kým sa Aneta odhodlá a udrie. Ozve sa prásk a na displeji nabiehajú červené číslice. „Je to vysoký počet bodov?“ spýta sa hostesky a po uistení odchádza za druhou disciplínou.
Honba pokračuje
„To si mám dať naozaj na nos?“ neochotne prijíma pokyny hostesky jeden zo súťažiacich a púšťa sa do náročnej úlohy zadržať dych na čo najdlhší čas. Musí sa popasovať so smiechom okoloidúcich. Neovládne sa ani Aneta a vyprskne. Smiech ju prejde, hneď ako príde na rad. Povinne si nasadí plavecké okuliare a žiarivo oranžový štipec na nos. Pripomína žabu a asi vie, že nevyzerá príťažlivo. Hanblivo hľadí do zeme a sústredene počíta plynúce sekundy. „Ja už to viac nevydržím,“ vydýchne po chvíli a tým stopne časomieru. Na konto jej pribúdajú body a sympatická hosteska jej ukazuje poslednú disciplínu.
„Fuj, to je nechutné,“ krúti hlavou Aneta, keď zistí, že bude musieť vyfúkať slamkou papierové guličky do terča. Nevzdáva sa však a pustí sa do tvarovania oblých nábojov. Len jeden skúšobný pokus a tri naostro. „Ja som dala dvadsať, trafila som maximum!“ jasá od radosti študentka. „Skúšobný pokus sa však neráta,“ schladí ju prísna hosteska. V bodovaných pokusoch Aneta nezožne toľko úspechu a sklamane si odnáša nízky počet bodov.
Sladké víťazstvo
Hon disciplínami skončil. Nezostáva nič, len čakať. Hluk obchodného domu sa stráca a je počuť študentkino podupkávanie. Už o chvíľu to príde. Napätie stúpa a organizátor otvára na počítači súbor s výhernými menami. Aneta cez vysoké postavy vpredu nedovidí a naťahuje sa. „Prosím vás, pozriete sa na umiestnenie mena Přadková,“ oslovuje netrpezlivo hostesku stojacu blízko monitoru. Tá nahliadne do dokumentu a na Anetu sa obracia s výherným papierom na vyplnenie. Študentka sa na chvíľu zmeravie. Jej malé prianie sa stalo skutočnosťou.
„Som šťastná. Pocit z víťazstva naozaj zahnal jesennú depku a neviem sa dočkať, až si niečo pekné kúpim,“ teší sa z úspechu Aneta Přadková a s úsmevom od ucha k uchu odchádza z obchodného centra. Vzďaľuje sa v studenom daždi a mizne v dave uponáhľaných ľudí.
Petra Pichaničová
Článek s videem si můžete přečíst také na munimedia.cz.
