Ľudia s duševným ochorením často na sociálny byt nedosiahnu

Problém dostupnosti bývania trápi mnoho ľudí s psychickými chorobami už dlhé roky. Ťažkosťou sú najmä nízke finančné príjmy či stigmatizacia. Pomôcť by mali nielen sociálni pracovníci, ale aj ombudsman.

Brno - Tridsaťročná Kristýna Škrlová pracuje ako montážna robotníčka v chránenej dielni. Spolu s jej otcom im kvôli zlej finančnej situácii pracovníci mesta Brno pridelili sociálny byt. Napriek tomu býva mladá žena, ktorá sa lieči na depresie, v zariadení podporovaného bývania. „Nechcem sa vrátiť, to nepripadá v úvahu. Otec ma psychicky týral a dochádzalo tam aj k domácemu násiliu. Preto mám úplný odpor ku komunikácii s ním. Riešila som to i súdne,“ povedala Škrlová. O pomoc požiadala organizáciu sociálnych služieb Práh južná Morava, ktorá poskytuje podporu ľuďom s psychotickým ochorením z Brna a okolia. Riešenie jej situácie brzdí niekoľko problémov. Ak by sa bytu vzdala, prišiel by oň aj jej otec a obaja by sa museli vysťahovať. Z dlhodobého hľadiska by ju to obmedzilo pri žiadaní ďalšieho bytu, ktorý by jej mesto už nemuselo zaručiť.

Problém Kristýny Škrlovej nie je ojedinelý, v Českej republike rôzne formy diskriminácie pri žiadosti o ubytovanie znepríjemňujú život mnoho ľuďom s duševným ochorením. Častokrát ide o pacientov, ktorí sú na psychiatrii hospitalizovaní dlhodobo, čiže viac ako pol roka. V Česku je to približne dva a pol tisíc ľudí a štyridsaťtri percent z nich nemá kde nasledovne bývať. Dôvodom sú aj problémy s financiami, keďže takmer polovica z nich dostáva mesačný príjem nižší ako osem a pol tisíc korún.

„Vytváranie bezpečného prostredia pre zotavenie sa je správne. Pokiaľ však prostredie znemožňuje človeku robiť rozhodnutia, ktoré by zvládol aj sám, tak schopnosť samostatne sa rozhodovať klesá,“ povedal Matej Stříteský z odboru dohľadu nad obmedzovaním osobnej slobody Kancelárie verejného ochrancu práv (KVOP). Veľké rozdiely vidí v pobyte na oddelení nemocnice, pobytovom zariadení sociálnych služieb a domácom prostredí. Schopnosť samostatne sa rozhodovať utlmujú aj obyčajné činnosti, ako kontrola rannej hygieny nemocničným personálom či nemožnosť pracovať.

Ak chce dlhodobo hospitalizovaný človek svoju situáciu riešiť, prvým krokom by malo byť zaistenie svojej finančnej situácie. Pomôcť by mu mali príslušné úrady alebo ombudsman. Rovnako sa môže obrátiť aj na obecný úrad, aby mu v spolupráci so sociálnym pracovníkom pomohli nájsť vhodnú službu. „Iný prípad je, ak má človek súdom obmedzenú svojprávnosť. Vtedy za neho tieto povinnosti vykonáva opatrovník, ktorý môže byť súkromný ako napríklad rodinný príslušník alebo verejný, starosta či poverený zamestnanec,“ okomentovala Alena Nosková z odboru ochrany práv ľudí s postihnutím KVOP. Povinnosťou opatrovníka je napríklad hospodáriť s majetkom opatrovaného alebo starať sa o naplnenie jeho práv a chrániť jeho záujmy.

Napriek tomu, že ľudia so psychosociálnym postihnutím žiadajú o obecný byt, môže sa stať, že im mesto nevyhovie. Dôvodom sú mnohokrát pravidlá prideľovania bytov, ktoré zahŕňajú kto a za akých podmienok môže bývanie získať. Pravidlá musia byť v súlade so zákonom, a to najmä antidiskriminačným, ktorý podporuje právo na rovné zaobchádzanie v prístupe k bývaniu. „Plošné vylúčenie ľudí s obmedzenou svojprávnosťou z možnosti žiadať o obecný byt je diskriminačné. Vždy je treba prípad individuálne posúdiť. Exitujú aj výnimky zo zákazu diskriminácie, a to vtedy, ak má obec legitímny cieľ a primerané či nevyhnutné prostriedky,“ doplnila Jana Mikulčická z odboru rovného zaobchádzania KVOP. Ak sa chce človek brániť proti diskriminácii môže sa obrátiť na verejného ochrancu práv, Ministerstvo vnútra ČR, sociálnych pracovníkov mesta či podať antidiskriminačnú žalobu.

Pri finančných problémoch môžu pomôcť dávky na bývanie, či už príspevok alebo doplatok na bývanie. Príspevok na bývanie žiadateľ dostane, pokiaľ za bývanie utratí viac ako tridsať percent (v Prahe tridsaťpäť percent) príjmu, zároveň však nemôže byť táto časť príjmu vyššia než normatívne náklady na bývanie. Tie sú stanovené ako priemerné celkové náklady na bývanie podľa veľkosti obce a počtu členov domácnosti.

Kristýnu Škrlovú čaká ešte dlhý proces, kým sa dostane k sociálnemu bytu, kde by mohla bývať bez otca. „Potrebujeme právnu radu, aby to zároveň nepoškodilo klientku, pretože sami máme ruky zviazané. Zatiaľ iba komunikujeme s mestom, ale je to veľmi zložité, pretože musíme nájsť najvhodnejší postup. K určitej forme diskriminácie u klientky dochádza,“ okomentovala situáciu pracovníčka organizácie Práh južná Morava Tereza Kišgeci, ktorá pomáha riešiť Škrlovej prípad. Komunikáciu s otcom sa snaží minimalizovať tak, aby do procesu nemohol zasahovať a ovplyvňovať ho. V súčasnosti býva v chránenom bývaní, ktoré je však iba dočasným riešením a predstavuje formu nácviku, aby sa mohla postupne osamostatniť.