Kúpeľňu použila ako bunker. Dnes Svitlana pracuje na Masarykovej univerzite

Botanička Svitlana Iemelianova utiekla v prvých dňoch ruskej invázie z Ukrajiny. Prijala pracovnú ponuku od Masarykovej univerzity. Prišla do Brna s jedným ruksakom a dvoma deťmi. Teraz pokračuje vo svojom výskume.

Brno - "Na dvadsiatyštvrtý február nikdy nezabudnem," otvára svoj príbeh Svitlana. Spomína, ako sa zobudila na explózie. Doma, v Kyjeve, bola s dvoma deťmi aj mužom.

Dostala obrovský strach a začala panikáriť. V prvých momentoch zapla naraz televíziu, rádio a počítač, aby sa aspoň niekde dostala k zprávam. Jej manžel zavolal políciu. Opísal im zvuky, ktoré ich nad ránom prebudili.

"Odpovedali mu tým, že už mali viac týchto telefonátov, a že tiež počuli explóziu. Sami však nevedeli, čo sa deje," hovorí botanička.

Vo chvíli, keď jej manžel zložil telefón, ho poprosila, aby už nevolal iným zdrojom. Našla na internete, čo sa stalo. "Vojna je tu," povedala manželovi. Nevedeli, čo majú robiť. Boli zmätení. "Nevedeli sme či máme zostať v Kyjeve, alebo odísť. Počuli sme, že bomby sú všade na Ukrajine. Cez okná sme videli lietadlá a helikoptéry. Deti boli veľmi vystrašené," spomína.

Chcela zostať

Ten deň strávili v kúpeľni. Považovali to za najbezpečnejšie miesto ich bytu. Na noc sa presunuli do podzemného metra. "Veľa ľudí tam spalo spolu s nami. Strávili sme tam prvé dva dni. Rozhodnutie odísť padlo veľmi spontánne," opisuje.

Svitlana nechcela opustiť Ukrajinu. Veľmi by tam chcela byť. "V jednom momente som si však uvedomila, že na Ukrajine nie je ani jedno bezpečné miesto. Chceli sme čakať, kým vojna skončí. Ale keď sme počuli, že padajú bomby aj v západnej časti Ukrajiny, ako napríklad Ľvov či Ivanov, tak sme sa rozhodli, že všade sme v nebezpečí. Išlo mi najmä o deti. Keby sa mám rozhodovať a starať sama o seba, je to úplne o niečom inom," konštatuje.

Zbalili si doklady, lieky a oblečenie na jeden deň do jedného ruksaku. "Celý náš život som zbalila do jedného ruksaku. Potrebovala som byť mobilná. Dokonca som svoj pracovný laptop nechala doma kvôli flexibilite," dodáva. Takto nemusela strážiť svoje veci, mohla mať oči len pre svoje deti.

Osemročnej dcére a šesťročnému synovi povedala Svitlana pravdu o tom, že prišla vojna do ich krajiny. "Spätne uvažuje, že im to mohla podať cez nejakú hru. Ale ktorá hra má takéto kruté pravidlá," vysvetľuje. Nezostávalo jej nič iné, len priznať pravdu. Deti na ňu mali veľa otázok. Na niektoré sama nevedela odpoveď. Ale nechcela im nič tajiť.

Cez hranicu pešo

Cestovali niekoľko dní. V prvé dni bolo náročné sa dostať na západ krajiny. Evakuačné vlaky, ktoré prevážali ľudí zadarmo začali fungovať až po týždni vojny. Svitlana s deťmi si mali kúpiť lístok. Avšak lístky už boli vypredané. Podarilo sa im uprosiť vlakového sprievodcu, aby ich aj napriek tomu pustil dnu. Vlak bol plný detí a žien, ktoré išli do Užhorodu, alebo do zahraničia.

S deťmi sa zastavili na pár dní v obci Chmelnickij. Potrebovali prestávku si oddýchnuť. Neskôr sa dostali do Užhorodu. Hranicu so Slovenskom prekročili pešo. "Kráčali sme päť kilometrov a zabralo nám to päť hodín. Ľudia stáli v dlhej rade, ktorá sa posúvala pomaly," opisuje.

Veľmi im pomohla katedra botaniky a zoológie. Zorganizovali ich presun. "Väčšina ľudí nevedela, kam smerujú ich ďalšie kroky a čo budú robiť v zahraničí," spomína. Pre Svitlanu s deťmi to bolo jednoduchšie. Keď začala vojna, veľa vedeckých inštitúcií zo sveta ponúkla Ukrajincom prácu.

Rozhodla sa ísť do Brna. Bolo to pre ňu najjednoduchšie. Brno nie je ďaleko od Ukrajiny, už tu chvíľu pracovala a poznala mesto. "Keď máte dve deti, je sťahovanie samé o sebe veľký stres. Chcela som si to uľahčiť aspoň tým, že pôjdem na miesto, ktoré mi je známe," hovorí botanička. Už dlhšie predtým rozmýšľala, že by sa do Brna chcela ešte raz vrátiť. Ale nenapadlo jej, že by sa to stalo takouto šialenou cestou.

Svitlanin manžel, tiež botanik, zostal na Ukrajine. "V dobe, keď som s deťmi opúšťala Ukrajinu, mohli odísť aj muži. Bolo to jeho vlastné rozhodnutie, že zostal. Bol presvedčený, že musí stáť za Ukrajinou," zťažka sa nadychuje. Jeho rozhodnutie spolu prediskutovali a Svitlana si myslí, že sa rozhodol správne. "Zatiaľ nemal v ruke žiadnu zbraň. Ale mnoho našich vedeckých kolegov už sú vyzbrojení v armáde," dopĺňa. Na Ukrajine existuje pravidlo, že ak ste doktoranti a vedci nemôžete ísť do armády. "Ale on je pripravený a chce ísť bojovať. Čaká kým ho vezmú," uzatvára časť o svojej láske.

Prvé dni v Česku prespali v byte u kolegov. Chvíľu na to im jeden Svitlanin kolega dal tip na byt, v ktorom teraz bývajú.

Mentálna podpora od Čechov pomáha

"Začiatok v práci bol jednoduchší, ako som si to vedela predstaviť. Veľmi mi pomohla podpora od Čechov. Nielen pri hľadaní ubytovania alebo práce. No najmä nás, Ukrajincov, podporujú mentálne. Moji kolegovia sú veľmi priateľský. Máme rozbehnuté spoločné projekty, kde si zdieľame dáta, chodíme na rovnaké konferencie," teší sa.

Svitlanine deti teraz v Česku chodia do školy a škôlky. Dcéra najskôr navštevovala triedu pre ukrajinské deti, kde sa prvé dni učili v ukrajinčine. Ale postupne sa začali učiť po česky, aby ich mohli presunúť za českými deťmi. Pretože tá ukrajinská trieda bola zložená z detí od šesť do pätnásť rokov. "Najskôr bola dcéra vystrašená, ale teraz vyzerá byť celkom spokojná. Ja zatiaľ Česky nehovorím. Ale skúšam sa učiť s dcérou," spokojne hovorí Svitlana.

Jediná vec, o ktorej Svitlana nedokázala rozprávať, sú pocity z obrázkov, ktoré vidí od svojich známych či v správach. A vôbec nechápe ľudí, ktorí tým obrázkom neveria. "V dvadsiatom prvom storčí si asi nevedia predstaviť také zverstvá. Ľudia nechcú vidieť, že je tu vojna a krutosť. Táto vojna musí skončiť, čo najskôr ako to bude možné. Opakujem, táto vojna musí skončiť," uzatvára.