Imaginárne lásky: sny, pominuteľnosť a exhibícia

Vezmime si milostný trojuholník medzi Michelangelovým Dávidom, Audrey Hepburn a mladým Elvisom. Pridajme ťahavé melódie a pop-artový exhibicionizmus a dostaneme nový film Xaviera Dolana Imaginárne lásky.

Jediná pravda na svete je bľabotanie z lásky. Táto úvodná veta filmu Imaginárne lásky (Les amours imaginaires) nám hneď na začiatku filmu predstavuje hlavnú myšlienku, ktorú sa potom režisér snaží rozvíjať počas celej hodiny a pol snímku. Ukazuje kompletnú typografiu tohto zvláštneho citu, všetky jeho štádia. A že je to bľabotanie výrazné.

Mladý Quebečan Xavier Dolan sa po úspechu svojho debutu Zabil som svoju matku (J’ai tué ma mere) rozhodol nazrieť do iného súdka a zobraziť úplne nový typ citového pobláznenia. Od lásky materskej prešiel k láske imaginárnej, konceptu, ktorý najskôr oslňuje a postupne zatemňuje myseľ. Pre mnohých je asi ťažko predstaviteľné ako môže dvadsaťjeden ročný človek vedieť niečo o zložitých psychologických pochodoch, ktorými prechádzajú ľudia počas celých svojich životov. Dolan však napriek svojmu mladému veku dokázal celému festivalovému svetu, že toho vie dosť.

Ústrednými postavami snímku sú dvaja kamaráti, mladý muž a žena. Dolan sa opäť postavil pred kameru, aby si po boku charizmatickej Monie Chokri zahral jedného z ústrednej dvojice. Objektom záujmu oboch ľudí bezcieľne hľadajúcich nejaké citové naplnenie sa postupne stáva Nicolas. Muž zosobňujúci božského Adonisa, ktorý si je svojej krásy vedomí a s chuťou ju zneužíva na pobláznenie všetkých pohlaví. Lenže ako to tak niekedy býva, láske ani jedného z nich sa nedostáva opätovaniu a postupne môžeme sledovať deštrukciu vzťahu medzi hrdinami samotnými a stratu rešpektu voči sebe samým.

Dolan sa snaží všetko zobraziť za pomoci kontrastov. Jedným z nich je aj spôsob akým sa hlavný hrdinovia snažia pôsobiť navonok a spôsob akým ich vlastné vnútorné rozpoloženie zavádza k poníženiu, ktoré s vonkajšou krásou už nemá nič spoločného. Ich povrchný prejav je natočený s najväčšou precíznosťou. Milovníci pop-artu a módy si prídu na svoje. Popri vintage štýle á la Audrey Hepburn môžeme sledovať krásne nagélované hlavičky hlavných hrdinov a plejádu pestrých farieb. Všetko zachádza až do manierizmu, keď nám Dolan ukazuje svoje výtvory s neskrývaným exhibicionizmom. Metrosexualita sa snúbi s krajnou homosexualitou a Dolan sa vyžíva v spomalených záberoch, detailoch a ťahavej hudbe.

Druhý kontrast je oddelením dokonalého sveta módnych kreácií a pekných tváričiek od čistej skutočnosti sveta reálneho. Imaginárna a vášnivá láska je zobrazená pomocou spomalených záberov, éterickej hudby a pestrých farieb, kde je zrýchlenému dýchaniu a kvapôčkam potu venovaná zvláštna pozornosť. Počas celej stopáže filmu ju však narúšajú dokumentárne prvky snímané ručnou kamerou s nepravidelným využívaním zoomu. Takto sa režisér snažil zachytiť výpovede anonymných respondentov, ktorý pred objektívom vyjadrujú svoje zážitky, pocity a jednoduché postrehy spojené s ich skutočnými životnými skúsenosťami a sklamaniami zo vzťahov.

Film sa nesnaží hľadať konkrétne riešenie. Pre tých, ktorý čakajú happy-end by asi bol sklamaním. Ale to ani nie je jeho účelom. Láska niekedy proste riešenie nemá, a o to viac tá imaginárna.

Autor: ALENA FRIČOVÁ