Budeme hrať kým nás ľudia budú chcieť

V New Yorku ich označili za najlepšiu kapelu na svete a sestra Georga Harrisona, Louise, povedala, že po 30 rokoch opäť počula zvuk The Beatles. The Backwards svoju kariéru začali v roku 1995 v Košiciach. Zo začiatku hrali vlastnú hudbu, pričom sa snažili interpretovať aj pesničky svojej najobľúbenejšej kapely The Beatles. To, čo malo byť vzdaním úcty, sa nakoniec stalo ich hlavným smerom v hraní.

Na rozhovor prichádzajú štyria sympatickí chalani oblečení v rifliach. Nepovedali by ste, že sa za pár minút (a za pomoci tesiliek)  dokážu zmeniť tak, že sa cítite ako keby sa čas vrátil o štyridsať rokov späť. Na otázky odpovedali Dalibor Štroncer alias John Lennon, Miro Džunko ako Paul McCartney, úlohy Georga Harrisona sa zhostil Fero Suchanský a štvoricu dopĺňa Dano Škorvaga, čiže Ringo Strarr a ich manažér Noro Mészároš.

Pri zakladaní kapely ste boli pomerne mladí. Dalibor mal 16, Miro 17. Prečo ste sa rozhodli „imitovať“ Beatles?

Dalibor: Bola to hudba, ktorá sa nám páčila, vyrastali sme na nej. Počúvali sme ju odmalička. Beatles nám boli blízki.

Noro: Chceli robiť Rolling Stones ale nenašli nikoho, kto by robil Jaggera, takže... (smiech)

Treba uznať, že napodobňuje „Chrobákov“ naozaj na nerozoznanie. Čo sa týka vášho vzhľadu, ako aj interpretáciou piesní, či mimikou. Máte tiež ľavorukého Paula. To je náhoda?

Dalibor: Miro sa prenaučil na ľaváka. Začal trénovať 23 decembra a 26 februára sme už mali koncert. Dva roky sa na to odhodlával, ale donútili sme ho k tomu.  Ale ja som vždy vedel, že to zvládne.

Miro: Ale pesničku Yesterday hrávam pravou rukou. Ako jedinú. Je to taká špecialita.

Stotožnili ste sa s postavami, ktoré predstavujete?

Miro: Boli to také naše idoly. Počúvali sme ich hudbu, pozerali videá, každý inklinoval k niekomu.

Fero: Mne osobne Harrison vyhovuje, je mi sympatický, mám ho rád. Hoci som úplne iný. Presne opačný.

Ale aby ste sa nestotožnili príliš... viete ako dopadol taký John...

Fero: Hej.... A preto nosím so sebou pištoľ ...(smiech)

Noro: Ale tú Japonku ešte nenašli... (smiech)

Dalibor: Ale sushi mám rád.

Nestratili ste identitu, keď ste sa stali „beatlesákmi“?

Dalibor: Je pravda, že nás ľudia poznajú ako Paula, Johna a nie ako Mira či Fera. Ale keď sa to tak vezme, tak ono je to v podstate celé divadlo. My hráme postavy a ľudia sa chodia na nás pozerať. A pamätajú si nás tak, ako nás vidia hrať. A nie ako nás.

Vydali ste aj CD. Aký má ohlas? Ono predsa len je zvláštne kúpiť si CD od kapely, ktorá je na nerozoznanie od originálu.

Fero: Aj ja osobne by som si kúpil originál, ale pre ľudí je to suvenír. Spomienka na nás. Majú doma album od Beatles, lebo ich majú radi a od nás lebo boli na našom koncerte a chcú mať z neho pamiatku.

Dalibor: Ľudia chcú zažiť tú atmosféru. Preto aj idú na koncert, ktorý je tak verný. A na live DVD či CD si to môžu priblížiť. Dobu, kedy hrávali Beatles.

Koľko ľudí býva na koncerte?

Miro: Najmenej mávame tak okolo 220 divákov, najviac sme hrali pre 30 000. Ale to nebolo na Slovensku.

Dano: Raz sme hrali koncert pre šesť ľudí. V obývačke. Zaplatila si to jedna pani.

Noro: Normálne zaplatila sumu ako za štadión. Až na to, že to bolo u nej doma v obývačke a pre šesť ľudí.

Zažili ste niekedy „Backwardsmániu“?

Dalibor: Zozačiatku bola taká malá „mánia“. Fanynky nás chodili čakávať pred Novú scénu (divadlo v Bratislave, pozn. autora), kde sme účinkovali v muzikáli o Beatles.

Dá sa týmto uživiť? Alebo robíte aj niečo iné?

Fero: Nerobíme nič iné. Len vystupujeme ako Backwards. Robíme to už 12 rokov, takže sa tým dá uživiť.

Čo si myslíte o Superstar?

Fero:  Dnes tie „celebrity“ fungujú naopak. Najskôr z nich  médiá urobia niekoho – celebritu , a potom si to musia odmakať. Je to všetko na konkurz. Je daná schéma: teraz vydáte prvý album, teraz rozbijete hotelovú izbu,  ty sa zdroguješ do nemoty, potom pôjdete na turné... A to všetko je zmrštené do piatich rokov. No a potom je koniec.

Dalibor: Tam je primárny zámer zarobiť peniaze a nie vytvoriť hudbu. Muzika sa stáva druhotnou. V období, keď začínali Beatles, primárne bolo vypotiť niečo zo seba. A až potom prišli tantiémy, úspech a sláva.

Fero: Často tí hudobníci vtedy ani nevedeli čo to tantiémy sú. Okrádali ich manažéri.

Dokedy chcete zostať spolu a hrať?

Fero: Keď sa nad tým začneš zamýšľať tak to končí. Ak si povieš, že 2011 skončíš, tak potom skončíš... My budeme hrať, kým nás ľudia budú chcieť.

Část rozhovoru si můžete poslechnout zde.


Simona Mišunová