Bolo nás jedenásť alebo jeden deň vo volebnej komisii

S témou prezidentských volieb sa na Slovensku šachuje už od leta. Po tom, čo som dostala tip na to, ako sa sama môžem na ich priebehu podieľať, som sa prihlásila ako dobrovoľník do volebnej komisie. Okrsková komisárka. To je už skoro synonymum prestíže. To som ale ešte nevedela, že ma z rodného Popradu šupnú do komisie do obce Lučivná. A tam sa to všetko začalo.

Lučivná. Štrnásť kilometrov od Popradu, skoro tisíc obyvateľov, skoro osemsto voličov. Každý sa tu s každým pozná. Som votrelec. Po vstupe do volebnej miestnosti mi hneď udrú do očí vázy všetkých tvarov, farieb i veľkostí. Kryštál sem, kryštál tam. V rázovitej obci nemôže chýbať ani vitrína s trofejami dobrovoľníckeho hasičského zboru už od roku 1888. Nechýba. A nechýba ani polystyrénová nástenka s prierezom histórie obce až po jej súčasnosť.

Od rána je tu zima. Vychladla mi aj káva v termohrnčeku. Vraj pri príležitosti volieb začali kúriť už včera večer, aby sme sa tu cítili príjemne, povedala podpredsedníčka komisie a pod chvíľou sa mi zazdalo, že jej pri rozprávaní vychádza z úst para. V miestnosti sú na pulte prichystané i baterky. Po čase sa dozvedám, že volebnú komisiu už raz prekvapil výpadok prúdu, tak aby sme prípadne predišli zbytočnému chaosu. Vonku je armagedon. Silno fúka a vodorovne prší, vietor prudko búši do okien. Nebol to až taký zlý nápad. Baterka sa nám ešte hádam zíde.

Hoci nás je v komisii jedenásť, každý máme svoje miesto. V obliehaní trikolóry z každej strany počítame, triedime a rozdeľujeme obálky, hárky a volebné lístky. Mám na starosť zoznam rómskych občanov. Na ôsmich papieroch ich je tak tristo. Z toho sa štyridsať volá Koky a ďalších štyridsať Gaži. Sprvu sa trochu obávam, ako sa v tých menách v rýchlosti zorientujem, a či náhodou nezaškrtnem zlú Annu Gažiovú, keď je ich tam šesť. Obavy sa ukázali byť neopodstatnené. Voliť totiž prišli iba piati.

V zasadacej miestnosti úradu vládne príjemná a uvoľnená atmosféra. Rádio chrlí dookola poctivý mainstream, oproti, za stolom s volebnými lístkami, sa chlapec učí na maturitu a čas od času sa ma opýta na nezhodný prívlastok či lyrizovanú prózu. V komisii máme aj galána v obleku, ktorí mi otvára dvere i keď okolo prechádzam len s rýchlovarnou kanvicou. Štyri ženy obďaleč si v byrokratickom krúžku porovnávajú krasopis. Niekto si číta brožúrky o voľbe prezidenta, niekto najčítanejší denník Slovenska, ja čítam knihu s názvom This is hardcore a pevne dúfam, že pri sčítavaní hlasov táto veta nebude musieť padnúť.

Po dohode s predsedom komisie si odskakujem odvoliť do Popradu i ja, nestihla som si totiž vybaviť voličský preukaz. Víchrica, vyvalené kontajnery a stromy spadnuté na ceste mi trochu komplikujú inak pokojnú jazdu v menšej kolóne. Do hodiny sa vraciam späť so svetrom a párom teplých ponožiek.

Začalo snežiť. Počas dňa máme teda cez okno úradu možnosť vidieť všetky štyri ročné obdobia. Ani Vivaldi by sa nenudil. Nálada potemnela. Nastal čas konšpiračných teórií: Čo ak niekto hodil do urny prázdnu obálku a vynáša hlasy? Čo ak sú v tej obálke hlasy dva? Čo ak si v osade nechávajú platiť za volenie určitého kandidáta? Pri ôsmom „čo ak“ prestávam počúvať. Precitnem až keď začne predseda komisie spievať zvučku zo seriálu Sandokan. Všetci sme už unavení. Každý svojím spôsobom.

O desiatej hodine večer sa už naša služba verejnosti chýli ku koncu. Po spočítaní hlasov a zapísaní výsledkov sme sa mohli rýchlosťou štyridsať kilometrov za hodinu za hustého sneženia a minimálnej viditeľnosti vydať domov. Výsledok, ktorého sme sa všetci báli, nenastal. Fico v našom okrsku nevyhral. Úľava.

Volebná účasť bola sotva tridsaťpercentná. Milo ma však prekvapil záujem prvovoličov, rovnako i účasť osemdesiatosemročného pána. Veľa ľudí prichádzalo s voličskými preukazmi, dopredu mysleli na to, že chcú využiť svoje hlasovacie právo. Nie je im to jedno, vďakabohu. Všetci tí, čo nešli voliť len z nejakého prostého rozmaru, hoci majú volebný okrsok sedem a pol kroku od bydliska, by sa mali hanbiť. Nie len to som si pomyslela vždy pri preberaní lístka z bratislavskej Petržalky.

Na obecnom úrade v dedine ako je Lučivná sa človek ocitne akoby v inom svete. Vo svete úzkeho kruhu ľudí, hasičských súťaží, pletiek, opakovaných replík či pohŕdania vysokou školou. Máloktorá spoločnosť mi ale za šestnásť hodín objasnila toľko životných právd, ako to urobila práve táto volebná komisia. Ten, čo má doma bazén, je chorý na hlavu. Tí, čo si postavili dom, no teraz v ňom nebývajú, určite odišli žiť na Kanáre a obskakuje ich služobníctvo. Všetci. Typický obsah rakúskej chladničky je len plátok syra, plátok šunky a päť kartónov vína. No hlavne, že v tejto republike už všetko zašlo tak ďaleko, že už sa s tým nedá nič robiť.

Možno ešte otázka na záver: „Prečo si ty vlastne nešla študovať niekde tu na Slovensko?“ A kde by som sa potom delila so svojimi dojmami z volebného procesu z Lučivnej?

Dominika Braná