Ako sa nenechať pohltiť svetom konzumu alebo útek z reality

Nakupujeme, jeme, pijeme a užívame. Tieto činnosti tvoria každodennú súčasť nášho života a nad ich hlbším významom sa už ani nezamýšľame. Zvlášť v práve sa rozbiehajúcom vianočnom období sa necháme chytať do pazúrov konzumu viac než inokedy. Napadlo by ale niekoho len tak sa zbaliť a odísť takmer doslova mimo civilizácie a vzdať sa všetkých svojich statkov?

Počas piatkovej ospalej cesty z Brna do môjho rodného mesta som mala možnosť stretnúť sa s ľuďmi, ktorí ma prinútili aspoň na chvíľu sa zamyslieť nad každodennými samozrejmosťami. Nad tým, že veta „útek nič nevyrieši“ už dávno nemusí platiť, a možno práve útek je jediným liekom na skazenosť dnešnou spoločnosťou a konzumným spôsobom života. 

Mária a Vlado prežili posledných desať rokov spolu v Anglicku, kde pracovali, celkom slušne zarábali, nakupovali a skrátka žili tak ako väčšina z nás, a možno ešte o čosi lepšie. Zrazu si ale uvedomili, že nechcú žiť takýmto priemerným životom, založeným na hmotných statkoch. „Zistili sme, že sme sa začali správať až príliš konzumne, a to sa nám prestalo páčiť. Preto sme si povedali, že si skrátka zbalíme veci a odídeme. Už nás unavuje západný spôsob života a láka nás práve východná filozofia,“ hovorí Vlado o pohnútkach, ktoré ich k zmene života vedú.

Rozpráva o tom spôsobom, ako by to bolo naozaj také jednoduché, len si zbaliť veci a vypadnúť. Prečo by ale vlastne nemohlo byť? Stačí vám len letenka, víza a samozrejme aspoň malý obnos úspor, ktoré vám v štarte do nového života pomôžu. „Mnoho ľudí hovorí o tom, ako nám závidí. Ja ale nechápem, prečo to hovoria. Veď to isté môžu spraviť aj oni. Lenže nikto nie je ochotný vzdať sa všetkého a odísť, ľudia sú až príliš viazaný na svoj majetok, prácu či rodinu,“ dopĺňa Vlada jeho o tri roky mladšia priateľka Mária.

Aby som bola presná, Mária s Vladom letia budúci týždeň do Thajska. Plánujú si vziať len tú najzákladnejšiu batožinu a žiť chcú čo najlacnejšie, ako sa len dá. „Prespávať chceme v kláštoroch a podobných zariadeniach, alebo u dobrých ľudí, pričom si ubytovanie a jedlo chceme vlastnoručne odpracovať. Celkovo, cestovanie a život v Thajsku je na naše pomery veľmi lacný a vyžiť sa dá z úplného minima,“ približuje ich plány Vlado a jedným dychom dodáva, že takýmto spôsobom už viac nebudú závislí na spoločnosti a hmotných veciach, preto sa môžu viac zamerať na duchovno a rozmýšľať nad hlbším zmyslom života. „Nevieme, ako dlho v Ázii pobudneme. Navštíviť chceme aj okolité krajiny, napríklad Malajziu alebo Laos. Možno sa vrátime za pár mesiacov, možno sa nevrátime už nikdy. Nerozmýšľame nad budúcnosťou a nechávame tomu voľný priebeh,“ dodáva Mária.

To že Vianoce strávia takmer na druhom konci sveta, bez blízkych a bez všetkého, čo podľa nás k Vianociam patrí, ich netrápi. Záleží im len na tom, že budú mať jeden druhého a budú oslobodení od všetkého, čo ich tu doposiaľ držalo. Mnohým by sa to mohlo javiť ako šialenstvo a len chvíľkové pobláznenie. V ich očiach ale vidieť odhodlanosť a akési precitnutie z reality. „Neberieme to ani tak ako útek, než ako nový začiatok,“ končí svoje rozprávanie Vlado. 

Niekoho možno príklad týchto dvoch ľudí inšpiruje, niekoho nie. Dôležité je ale zapamätať si, že život bude taký, akým si ho spravíme, a že všetko sa dá, aj keď sa nám to v tejto chvíli môže zdať nemožné.

Marianna Mikešová