Základná vec, to máte ako so základnou ingredienciou

Vo vzduchu cítim niečo mimoriadne. Možno práve preto na chvíľu prižmúrim oči. Nie, zatvorím oči. Duch prichádza. Odrazu sa miesto zachvelo a všetci boli naplnení Duchom Svätým. Takto nejako znie odkaz, ako si ho nesiem zo Skutkov apoštolov.

Slnko. Silné vychádzajúce slnko. Alebo taký jeden poriadny poctivý lúč v tme. Vlastne sa pokúšam nájsť nejaký dobrý obraz. Ale na chvíľu môžem nechať obrazy a vyjadriť prosté uistenie. Aj ja ako kresťan v dvadsiatom prvom storočí mám skúsenosť Ducha.

Duch Svätý je Boh.

Stál nad prahlbinou a tvoril, stvoril všetko. Tvoril z ničoho. Zrealizoval svoju myšlienku. Vesmír, nesmierne komplexné dielo. Vlastne... dodnes to celkom ide, no nie?! Ja som stvorený dosť dobre. Za seba dokonca tvrdím, že vynikajúco.

Je zvláštne, ako sme si zvykli v západnom, ale aj východnom kresťanstve na prchavosť. Ale obávam sa, že vyprchávanie, hoci má v sebe niečo pneumatické, čosi... para... Proste para... vyprchávanie nie je dobrá vec. Vyprchávajú vzťahy muža a ženy. Stáva sa to. Prírodný zákon? Alebo inak... čo ja viem... tak to chcel Duch? Prchavosť. Labirind ubúdania. Každý deň trochu skoro každý človek, potom to nepripadá také strašné. Bezvýslednosť pri hľadaní miestečka, odkiaľ uniká vzduch z pľúc. Či látky, ktorá poháňa balón, inak sa krásne vznášajúci nad hlbinami... Máme to. Jedno zlo je kdesi v prchavosti viery v kresťanského Boha. Je to snáď tak, že kresťnaská viera je prchavá? Nie! To predsa nemôže byť možné.

Ako je to možné? Pýtam sa. Ako je to možné? Ako je možné, že sviatok Ducha je pre väčšinu jednou nedeľou vo voňavom máji. Možno sparné ráno... Pekné šaty, pani, snáď trochu ťažký parfém do kostola... čo poviete? Skoro by človek povedal, že sa dá nabrať, či preniesť. Myslím ten parfém. A Vy, slečinka, snáď trochu krátka suknička do kostola? Vidíme? Ale ten deň je pneumatický. Ale čo tam po dni... jeden sviatok hore dolu, no nie?! Čo? snáď teraz odo mňa čakáte dajaké posvätné slovíčka, frázičky?! V prípade Ducha? Nie. To predsa nemôže byť možné.

Nie je predsa možné servírovať na veľkej hostine života, na veľkej hostine kresťanov.... čo ja viem..... najprv ohlásiť super jedlo a potom? Potom tam nedať jednu z hlavných prísad. Rozumiete mi? Jednu z hlavných prísad! Nie, to možné určite nie je.

            Ako žiť kresťanstvo bez Ducha, ktorý vyhnal, ktorý nežne za ruku viedol na kríž, ako aj priniesol Krista na zem a zem dokázala v Duchu zniesť prítomnosť jediného Boha, ktorý je a nerozpadla sa na dve alebo tisíc častí! Ako žiť kresťanstvo bez Ducha, ktorý ho osnoval. Všetci, ktorí ho zakladali, jasali v Duchu nad novým obzorom života rôznych ľudí, ľudstva. Kde sa časom vyparil ten Duch?

            Tak čo? Snáď už nevládal kriesiť mŕtvych? Snáď sa už unavil večným uzdravovaním? Snáď jeho únave treba pripísať, že už tak málo opriadol, opanoval duše, ktoré odrazu všetko hádžu a stávajú sa kresťanmi?

            Nie. To možné nie je. Toto je tá najväčšia bolesť našej politiky. Toto je tá najväčšia bolesť našej ekonomiky, aj ekonomiky spásy, zdravotníctva a viery. Viery v prvom rade. Ako ste mohli dopustiť, že Duch sa musel vytratiť zadným vchodom kdesi v kostole?

            Tam u nás je taká dedina. Povráva sa, že keď dostavali kostol, tak si ho tak privlastnili, že vyhlásili, že keď sa nazlostia, ani Pána Boha do neho nevpustia. A ono sa to stalo. Áno, presne toto sa stalo.

            Ktosi povedal: O, zopakuj divy, aké sa diali pri prvom hlásaní! A ja hovorím, ten človek to nevidel. Ale ja, ja som to videl. Duch Svätý zostal úplne rovnaký. Vyhnanec, ktorý sa vracia. Opomenutý. Nevzývaný. On je totiž opak nášho racionálneho kresťanstva. Naše knihy, všetky naše frázy padli na naše hlavy a krv toho zločinu na naše deti.... Ale Duch prehliadol čas nevedomosti a povstáva ako mocná sila, ako žriedlo, ako nová mohutná sila.

            Duch Svätý sa rozdáva zadarmo! Poďte k vodám a pite, prečo dávate za to, čo nepomáha....

            Chorí ozdravejú, nešťastní nájdu nádej! Duch skutočných zázrakov. Veľké znamenia! Ale nielen na nebi! Na životoch obyčajných ľudí. Na živote toho posledného, ktorý obieha prvých, lebo urobil dostatok miesta Duchu! Duch Svätý je niesmierna moc! Ja ani poriadne neviem, k čomu by som to aspoň náznakom prirovnal. Najprv možno k tichému vánku. Ale čo sa duše týka, keď sa rozohní – k hurikánu, ktorý zmení Váš život. K novému prameňu, ktorý predčí naše každodenné krvopotné hľadanie aspoň kvapky vody, čo by zahasila smäd.

            Duch Svätý je téma. Bez neho nemožno pochopiť Krista. On je skúsenosť, ktorú nemožno dobre opísať, lebo preniká a presahuje to ľudské a prináša to skutočne božské. Až keď zakúsite tie veci, potom budete vedieť, kam vedie Kristus. Voda sa začína pri prameni. Ježiš sa začína v Duchu.

            Duch Svätý nie je nejaká veselá emócia. Je určite oveľa viac. Je to svojbytný radikálny Boh plný zvrchovanej moci, nadovšetko úprimný. Aj vy môžete skúsiť, zakúsiť túto moc Ježiša Krista v Duchu. Inej cesty ani niet. Začína to úprimnosťou vo vzťahu k nemu. Rozhovorom kdesi v končinách srdca, kdesi v oblasti srdca. Duch Svätý je úprimný. Vie, čo treba robiť. Aleluja!

+