Je lepšie žiť hore alebo dolu? Ja neviem.

Letel som nad zemou. Najprv bolo ešte tma, ale slnko si vydobylo miesto a nástojčivo rozťahovalo krídla a obzor ožil farbami, strohými, realistickými, hroziacimi dňom. Mohol to byť – samozrejme, že viem na čom som letel – mohol to byť... vlastne neviem. Možno balón. Možno pazúry veľkého kohúta alebo draka, ktorý ma unášal a môj hlas zanikal v hluku pohybov jeho krídel. Ale mohol to byť aj balón.

Bol som spočiatku dieťa. Vykláňal som sa a nevypadol som. Vyklonil som sa ešte viac a vzduch ma preosieval na veľkých vážkach samotného života. Keď som bol tým dieťaťom v pazúroch, plakal som. Drobné slzy sa kotúľali lícami kľukatými cestami, kým sa nestali kvapkami medzi slzami oblakov padajúc do mrakov. Môj let sa nekončil a ja som neustále plakal. Chcel som objať pazúr draka a nazvať ho moja matka, môj otec, moja potecha. Napokon sa ukázalo, že je jedno, aké meno mu dám. Krajina sa ukazovala široká a ja som mal neustály závrat. Kým som bol ešte dieťa v pazúroch, bolo mi zle. Ale časom to všetko prešlo. Prešlo to úplne do nenávratna.

Zvláštne na lete je, že nevidno diaľku, ktorá už unikla. Je tam len prázdno a nemožno sa mi tam vrátiť. Väčšinou naozaj nie. A v tme je to pre mňa ešte ťažšie. Vietor, ten silný a hrôza prázdna.

Takto upevnený medzi nebom, zemou a ostatným jestvovaním som sa stal zlostným, nie viac a nie menej, primerane objektu. Môj balón som rozkolísal, až sa potácal hmlistou diaľkou. Padal súmrak a on sa stále kolísal. Ozývalo sa neuhasiteľné dunenie a vzduch prebleskoval mojimi výbuchmi. Nikomu by som tú zlosť neprial. Potom som sa upokojil, výbuchy pokračovali. Tak som spoznal, že to už nehorí moje vnútro, ale vzduch horí hrôzou vybuchujúcich granátov otočených na mňa. Nemohli vedieť, že som tu hore. Alebo netušili, že ich streľba nie je mojou záchranou. Vojnové lode chrlili potápanie a zem sa topila, otvárala, prijímala ľudí, ktorí neboli vo vzduchu tak, ako ja. Ja som sa nad tým len pozastavil. Zdalo sa mi spravodlivé žialiť. Ale čo iné môžeš, ako prelieť ponad hroby?!

Občas som zahliadol body, ktoré som z diaľky mohol pozorovať, ak mi to dovolili oblaky a ich vlastný vývoj, niekoľko oporných bodov. Videl som dve malé kaluže. Pravdaže podľa počasia a akurátnej výšky nad nimi. Beriem to už od oka. Zdali sa malé. Tie kaluže. Bolo ich viac, ale mňa zaujali dve. Dve červené kaluže. Tiahli sa ďaleko od miesta, kde sa zdalo, že vyvierajú. Boli červené. Jedna pramenila na námestí le Gréve v Paríži. Je to prekvapivé. Stláčali malé červené bobule, ale bolo ich toľko až aj z mojej diaľky táto škvrna zostala. Rátam tak od oka, tisíce bobúľ... Jedna bobuľa stláčala druhú. Až sa vzájomne rozpučili. Nech ju zakrývali, myslím tú kaluž, vylepšovali, premenúvali, popierali, zostala jasne červená.

Tá druhá? Zbiehavé čriepky lesklých odtieňov červenej. Kypiaca láva. Inokedy pokojná kaluž bez slov. Tá bola v Ríme. A po celej vtedajšej Ázii. Iné miesto, iný spôsob ako dospieť ku kaluži a predsa... červená stuha, vzácna ako cisárke víno. Popri nej vyrastali veľké domy. Potápali sa v nej, alebo sa jej vzďaľovali. Videl som len strechy a neboli nijako výnimočne príťažlivé. Chvíľu sa zdalo, že ich zaplavujú ešte živé bolule a chvíľu sa zdalo, že z nich zúfalo utekajú. Tie bobule mali zvláštny znak – ale nijako nie všetci – na vrcholci svojho korpusu. T.

V záplave meteoritov som často letiac nocou, zavesený na pazúri, šepkal priania. Množstvá prianí. Veľmi veľké množstvá malých prianí. Rosa ma triasla na rozkmásanej košeli a búrky ešte viac. Ale meteority sa stratili kdesi v zemi a nijakú odpoveď mi viac nedali. Býval som rád, že ma nezasiahli. Stále vlastne neviem... je mi lepšie takto dokončiť svoj obmedzený počet dní – visiac – ako sa plahočiť cestou nízkych na zemi?

Občas výjdem na oblaky, vznikajú a zanikajú, vytvoria nový ostrov s tisícimi záhadami a jaskyniami, horami a dolinami, stromami a lesmi ihličnatých kvapiek, prstencov a sopiek a gejzírov. A zajtra už nie sú.

Hľadal som nejaký bod, od ktorého by som potom odpočítaval ďalšie a tak určil ich diaľku, dôležitosť a význam či markatnosť. Vyskúšal som niekoľko. Napokon som naň neprišiel na zemi, ale v nebi. Hviezda ukazovala na zem na východe. Tiahnuc sa za jej stratenou žiarou pri mnohom ďalšom oblete, spoznal som zem na východe zemegule. Balón spokojne praskal, jeho švi sa napínali. Pozadie mora, ktoré umrelo. A jeho kamene. Ale nebolo tam nijaké dieťa... Lebo vo chvíľach, kedy som sa temer dotýkal zeme, pýtal som sa pocestných skoro ako v rozprávke, o čom to hviezdne reliktné vyžarovanie rozpráva rečou múdrych i hlúpych. Frajersky som prevesil jednu nohu z balóna, až sa celý nakláňal, ale som nevypadol. Lenže sa mýlili, nijaké dieťa!, mŕtvy muž v stredných rokoch. Ani ten tam nebol. Môj čas nebol tým jeho. Rád by som ho bol stretol. Nemám nijakú špecifickú záľubu v popravách. Všade už bol pokoj za mŕtvym.

Tak som chcel nechať celú vec tak. Ale miesto sa mi zdalo príhodné a jedna z dvoch veľkých škvrn akoby ukazovala naň. Ale čo už. Môj balón zase stúpal. Mesiac svietil ligotavým svetlom slávnosti vo vnútri. Ale ten muž žil. Vtedy som čoraz jasnejšie spoznal. Držal som sa povrazu a pozeral pred seba. Je to Duch môjho balóna. Je to neúprosný Boh, ktorý ma uchvátil a ja som neodporoval. Je tu!

Muž kaluží, muž zvesený z dreva. Muž, ktorý ma prenáša zemou v dlani v odľahlom lietaní. Poetický a práve preto ukrytý, lebo vidím len dlaň. Ja inokedy máločo iné vidím. Ja lietam s ním. Som jeho pasažierom, on je mojím bytím a bod priestoru. Delí na statický tam, kde visel kedysi mŕtvy muž na dreve a na toto tu, dynamikcé, kde je živý a pohadzuje si ma vzduchom ako svoje dieťa.

+