Felix

Bolo by pekné, keby sme Felixa privítali. Nemusíme sa s ním hneď objímať alebo mu tlieskať. Začína medzi nami žiť. Je pekné ho privítať.

Trochu Talian, ale slovenčinu prijal rýchlo. Nemá veľa vrstovníkov. Je nezvyčajný z mnohých dôvodov.

Jeho telom je kniha. K pohybu takto potrebuje ľudskú ruku, aby v ňom listovala. A potom je tu jeho duch... Aký je tento Felix?

Rozpráva o sebe, resp. v pásme autorskej reči sa vynára antika. Jej posledné obdobie. O takých 30 rokov bude koniec všetkého rímskeho a nadíde čas kresťanov (r.313, Milánsky edikt). Ale to ešte nevedia. Felix žije vo víre udalostí svojho spôsobu života ako zavrhnutý rímsky patricij, hodnostár a boháč. Nielenže prišiel o výhodný kšeft... Zásoboval armádu. Dobre sa odmenila a dlho zatvárala obe oči nad jeho šafárením. Len teraz mu ide o život... Ehm... tým Felixova podoba s dneškom nekončí.

Zosnulý pápež Benedikt sa vyjadril v ktoromsi svojom tuším knižnom rozhovore, že sme v čase, kedy UŽ Európa nie je kresťanská. Janko Neri nás vo svojom románe pozýva uzavrieť kruh. Pozrieť sa do obdobia, keď Európa EŠTE nebola kresťanská. Kedy všetko ešte len začínalo. Prosím pozor, žiadny resentiment sa nekoná.

Na jednom zo serverov, kde sa kniha ponúka, sme si už viacerí stihli prečítať komentár, že minulosť je len naša interpretácia, ako to asi bolo, nie že presne takto to bolo. Takže keď si chceme uctiť našich hrdinov, niečo predstierame? Keď druhá strana obdivuje svojich, to už je tá práva realita... Lenže minulosť nepozná dva metre. Ani neodmeňuje za včerajšie zásluhy. Obyčajní, radoví kresťania hrdo umierali rukami pohanov, toto sú skutoční hrdinovia! Žiadni fanatici, nikomu neškodili, nič nepredstierali. Žili čosi neskrotne autentické. Oni sú pokrok! Mali v čomsi väčšiu „rozkoš“ ako antické hedoné.

Románový Felix je práveže všetko len nie nadšený z kresťanov. A to ešte aj v čase, keď mu zachraňujú život. Nič zato nechcú, nenútia ho, aby sa akokoľvek pridal, žeby sa patrilo... Lenže ako čítame aj v anotácii, toto nebol bod, ktorý primäl Felixa uveriť. Bol to sám Kristus. Táto téza či realita je významná. Všimnime si v tom našom obľúbenom skutkárstve, že sú veci, ktoré už musí urobiť len Boh. Ale zas bez toho obdobia, čo s nimi žil... Nebudú ti, Felix, vyčítať, že si sa obrátil tak ako si rýchlo...?

Nosnou ideou románu, ak teda máme dočinenia s románom – to by som už prenechal na literárnych vedcov (isté svoje kompozičné pochybnosti), či je explicitne naplnená literárna forma viac novely ako románu – je vzťah Felixa a jeho dcéry. Plný rozporov na oboch stranách. Po prečítaní nemám istotu v tom, či sa po všetkom, čo prežili, stal harmonický. Akoby sa stále míňali, ako si doslova dokazujú, že majú toho druhého úprimne radi. Ale... pristihol som sa pritom, že im ju prajem.

Myslím si, že posledné, čo by románová postava Felixa chcela, je byť komický, smiešny. A predsa sa dostáva do situácií, kedy sa čitateľ na plné ústa smeje. Taký je ten život na zemi. Prečo nie?! Ak sú kresťania v niečom tisíc rázy lepší ako všetky tie alternatívy okolo, tak v tom, že sa dokážu smiať. Keď treba aj na sebe.

Román nepopisuje prostredie tých prvých kresťanov ako bezproblémové. To je dôležité. Každý autor si v tomto prostredí berie za materiál inú látku. Je mi jasné, že sa nebude možné vyhnúť istým náhľadom, aby autor strpel porovnania so Sienkiewiczsom a Quo vadis. Na rozdiel od neho je Neri menej strojený. Ale zas píše v inej, nepatetickej dobe. Ako mi ktosi nadhodil: Kto všetko sa už volá Lavínia?! (Tak sa vyhovor, že ak to niekomu vadi(s), tak toto je quo vadis 21. storočia.) Potom je tu napr. Valerij Briusov a jeho Oltár bohyne víťazstva. Tak tam si zájsť, milý autor, nedokázal. Neviem, či bola chuť, ale nezašiel si. Si taký trochu... taký okúňavý, cudný. Prosím bez mekčeňa. Je tu rad románov o Atanázovi, či Augustínovi (dokonca aj od poľských autorov), ktorí ich vykresľujú pomaly ako dajakých antikristov.

Ak sme pri tých autoroch. Felix je vymiešaný zo starej dobrej hliny. Ja tam počujem Dumasov zmysel pre historický fakt, ako aj jeho slobodu pri narábaní. Počujem tam rozprávačstvo Móra Jókaia. Ten humor znie na strune Kalmána Mikszáthasa. Teraz sme iste zarmútili kovaných národovcov, pravdaže len sčítaných. To srdcové by pristalo aj Kukučínovi. A istá trpkosť filozofa ako u Pavla Ušáka Olivu.

Nie som si načistom, či bolo nevyhnutné, aby sa autor tak predvádzal v tom, čo všetko o danej dobe vie. Ako si naštudoval reálie a pracne z nich piplal, vyrábal kulisy ako domček pre bábiky, v tomto prípade pre figúrku Felixa. Latinčina znela osviežujúco. Zrejme chcel presvedčiť, že rozumie, kam nás Felix pozval.

A samozrejme... nezabudol nám pripomenúť Jozefusa... Jozefa Flávia. Prečo nie?! Tento muž v sebe zahŕňa tri kultúry: materskú židovskú, prijatú rímsku a stále narážal na nový fenomén, vynárali sa kresťania, ktorým neporozumel.